Slovenská literárna moderna

Od 2. polovice 19. stor. nastalo v svetovej literatúre rýchlejšie striedanie rozličných smerov, prúdov a literárnych skupín a prenikli aj do slovenskej literatúry. Z viacerých časopiseckých príspevkov nastávajúcej literárnej generácie badáme odklon od národnobuditeľského charakteru literatúry a vidíme, že sa tu objavujú netradičné umelecké postupy a nové filozofické tendencie. Súviselo to so spol. zmenami, s rozličnými protikladnými, filozofiami a politickými postojmi jednotlivých autorov a celých skupín.
Hovoríme o vzniku a nástupe literárnej moderny, ktorej zrod súvisí s odporom mnohých umelcov proti meštiackej ideológií a konzervatizmu buržoázie.

Na jej formovaní sa zúčastnilo niekoľko básnikov a kritikov. Príslušníci slovenskej literárnej moderny uverejňovali svoje práce v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena, Slovenské pohľady. Autori netvorili básne na objekt ale na subjekt. Básnici hľadali tvorivé zdroje v diele romantického literárneho pokolenia. Má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom.
Odráža nástup spoločenských síl, ktoré sa nevedeli zmieriť s nástupom kapitalizmu. Prehlbovali sa majetkové a a sociálne rozdiely, kde mal moc v rukách ten, kto mal peniaze. Literárna moderna reprezentuje odpor voči moci peňazí, autori sa vracali k heslu “Sloboda, rovnosť, bratstvo“ a znova sa pokúšali o naplnenie tohto ideálu.
Slovenská literárna moderna sa formovala i pod vplyvom európskych literatúr. Príslušníci moderny vypestovali nové vlastnosti slovenského verša. Opierali sa o trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike.

Slov. literárna moderna má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom i v žánrovej oblasti. Prevláda v nej lyrika a krátke básnické útvary, ktoré spisovateľom najlepšie vyhovovali na vyjadrenie ich dojmov a zážitkov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a o sociálnych otázkach. Niektorí príslušníci Slovenskej moderny písali však aj prózu realistického typu, čím išli súbežne s vtedajším hlavným prúdom v epických žánroch. A konečne stretávame sa v nej s tzv. básňami v próze alebo s lyrickou prózou.

Predstavitelia slovenskej literárnej moderny sa sústreďujú na vykreslenie atmosféry básne, uprednostňujú impresionistické podfarbenie, zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom, zápasia medzi životom a smrťou a základným životným pocitom je nenaplnenie či citové zlyhanie. Dominuje tu symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia.
Kritika na slovenskú literárnu modernu bola, že ako slohový útvar má hodnotiaci vzťah ku skutočnosti, všíma si najmä nedostatky, záporné javy, upozorňuje na ne s cieľom dosiahnuť ich nápravu.

Štylizácia: hodnotiace výrazy, expresívne slová, frazeologické zvraty, stavba súvetí.
Medzi predstaviteľov patria Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Ivan Gall a iní. Mladí básnici vyslovovali naliehavé psychologické otázky, opisovali stavy vlastného vnútra, citové túžby, intelektuálne krízy lyrického subjektu. Svoju tvorbu písali pod vplyvom slovenských romantikov i francúzskych prekliatych básnikov ako Baudelaira, Verlaina, Rimbauda.

Hlavný predstavitelia:

Ivan Krasko (1876 - 1958)
Vlastným menom Ján Botto, narodil sa v gemerských Lukovištiach, jeho vzdialeným príbuzným bol popredný slovenský básnik Ján Botto. Študoval na maďarskom gymnáziu, maturoval v rumunskom Brašove. Neskôr študoval chemické inžinierstvo v Prahe. V roku 1914 narukoval a po návrate z vojny sa stal poslancom a senátorom. Prvé básne písal na strednej škole, obľúbil si melancholické básne rumunského spisovateľa Mihaila Eminesca, svoje básne uverejňoval v Slovenských Pohľadoch a Dennici pod pseudonymom Janko Cigáň. Pseudonym Krasko mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal jeho prvú zbierku básní. Svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.
Vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry. Jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.
Napísal zbierku básní Nox et solitudo (Noc a samota). Je to zbierka 28 básní, jeho poézia opisuje básnikovu dušu, deň je tu hmlistý, daždivý, sivý, akoby prestúpený nocou, noc nie je len časopriestorom, ale aj symbolom, vonkajší priestor je u Kraska neoddeliteľný od vnútorného, lyrický subjekt nie je nijaký hrdina, ale charakterizuje ho pocit vlastnej ničotnosti. Nachádzajú sa tu básne ľúbostnej lyriky (Plachý akord, Pieseň), spomienky na matkinu životnú vyrovnanosť (Vesper dominicae), clivé básne plné beznádeje (Chladný dáždik) a jediná báseň, v ktorej vyslovil kritiku je báseň Jehovah. Básne sú krehké, jemné, no sú plné kontrastov, medzi tým, čo básnik chcel a čo dosiahol.
Využíva 3 zobrazovacie postupy typické pre symbolizmus: eufónia (ľubozvučnosť, melodickosť verša, kde je opakovanie hlások, skupín hlások), zmyslové vnímanie sveta (farba, tvar, zvuk), využívanie symbolu a prvkov dynamiky. Každá báseň sa zažína prírodným motívom, využíva sylabotonický veršový systém teda daktylskú a daktylotrochejskú stopu. Taktiež využíva netradičné útvary ako romanca, pieseň, balada. Znaky verša sú rytmicko - syntaktický paralerizmus, členenie verša na 2 čati, oslabenie rytmickej funkcie rýmu a narúšanie rovnoslabičnosti veršov.

Druhá básnická zbierka Verše obsahovala 27 básní, venoval ich manželke Elene Kňazovičovej. Žena je pre básnika svetlom, tma je v duši subjektu. Táto zbierka je naplnená úprimnosťou, hlbokým citom, pravdivosťou, podáva seba - analýzu, v tomto období prežíva osobnú krízu, ktorá vyplývala z osamelosti citových rán. Básnik bol znepokojený svojím zdravotným vzťahom, uvažuje, či dokáže byť šťastný v rodine, prežíva sklamanie z medziľudských vzťahov, ktoré prevládali v spoločnosti, hľadá cestu k svetlu, nachádza ju v láske k snúbenici a tým, že sa primkne k domovu a národným koreňom. Uvedomuje si, že národ je stíhaný krivdami a biedami.
Jeho básne sú naplnené vzburou proti bezpráviu a útlaku národa. Nachádzajú sa tu osobné (ľúbostné) a spoločenské básne. V básni Otrok sa štylizuje do polohy otroka trpiaceho, ale vzdorujúceho, verí, že sa jeho postavenie zmení. V ďalšej básni Otcova roľa autor vyjadruje osobné pocity, nálady a zároveň aj pocity svojej generácie, štylizuje sa do polohy tuláka, ktorý sa nesmelým krokom vracia domov a má výčitky svedomia, že svoju domovinu opustil. Domovina bola po stáročia utláčaná a v srdci mu znejú stony otcov, ktoré dozreli v semeno odporu, a tak si autor dáva otázku, či z toho semena vyrastú bojovníci za slobodu národa.

Janko Jesenský (1874-1945)
Bol priekopníkom slovenskej literárnej moderny. Narodil sa v rodine národne uvedomelého zemana, advokáta. K jeho predkom patril Ján Jesenský (Jesenius) – lekár, ktorý vykonal prvú verejnú pitvu v Čechách. Maturoval v Kežmarku a právo vyštudoval v Prešove. Otvoril si advokátsku kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1915 ho odvelili na ruský front, kde sa dostal do ruského zajatia a obvinili z vlastizrady. Po návrate na Slovensko bol županom v Rimavskej Sobote, od r. 1929 pôsobil v Bratislave ako vládny radca a viceprezident Krajinského úradu.
Písal poéziu (v duchu literárnej moderny) a prózu (v duchu kritického realizmu). V poézii spája osobné a nadosobné problémy, kontrast sna a skutočnosti, odmieta sentimentalizmus, odhaľuje rub aj líce problému, odráža pretvárku, faloš, pokrytectvo, egoizmus. Jesenský sa svojou tvorbou stal významným predstaviteľom slovenskej modernej prózy. Je jedným zo skutočne prvých tvorcov modernej slovenskej literatúry a reprezentant jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladal, najmä poéziu A. S. Puškina, S. Jesenina, či A. Bloka. Literárnej tvorbe sa začal venovať v roku 1889 na kežmarskom gymnáziu.

Básnická zbierka Verše II sa skladá čiastočne z veršov, ktoré boli uverejnené vo Veršoch I. Zbierka obsahuje nové príležitostné básne. Témou je vznik ČSR, fašizmus, odboj proti fašizmu. Najviac tu využil symboly.
Druhá básnická zbierka sa nazýva Po búrkach, kde je vyjadrené trpké sklamanie nad pomermi v 1. ČSR. Janko jeseský tu kritizoval čechoslovakizmus, ale aj prejavy slovenského nacionalizmu.
Ďalšími zbierkami sú: Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa (vyjadrujú odpor k 2. svetovej vojne), Reflexie (najprv ich písal sám pre seba, priečinková tvorba) alebo Jesenný kvet.

Z prózy sú známe Malomestské rozprávky, čo obsahuje 10 krátkych próz. Najvýraznejšími sú: Slnečný kúpeľ, Štvorylka, Maškarný ples, Slovo lásky, Koniec lásky, či Pani Rafiková. Témami sú: malomesto, láska, intrigy, závisť, život v spoločnosti, život v súkromí.
V diele Cestou k slobode sa viaže na roky okupácie Demokrati. Román sa odohráva za 1. ČSR a témou je malomeštiactvo. Je tu vyjadrená kritika buržoázie, jej politiky, morálky. Román má dve časti.
Vladimír Roy (1885-1936)
Narodil sa v rodine evanjelického farára a dcéry Jozefa Miloslava Hurbana. Vzdelanie získaval v Kochanovciach, Modre a na gymnáziách v Skalici a v Bratislave, kde zmaturoval v roku 1905. V štúdiu pokračoval na teologickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1909. Už počas štúdia pracoval ako spoluredaktor v časopisoch Prúdy a Dennica. Po ukončení štúdia pôsobil na viacerých miestach ako kaplán (Liptovský Mikuláš, Stará Turá, Pešť), v roku 1910 bol na študijnom pobyte v Anglicku, v roku 1912 sa stal farárom v Púchove. Počas 1. svetovej vojny prešiel ruským a talianskym frontom, chvíľu pôsobil ako kaplán v Krajnom (1915) a po ukončení vojny bol od roku 1919 opäť farárom v Púchove.
V rokoch 1925 - 1926 sa venoval iba literárnej tvorbe, no z existenčných dôvodov v roku 1927 začal znovu pôsobiť ako farár, no tentokrát v Bukovci, až bol napokon predčasne penzionovaný. V roku 1934 sa presťahoval do Martina, zomrel však v sanatóriu v Novom Smokovci. Pochovaný je v Martine. Patrí do 2 vývojovej vlny moderny a prvýkrát publikoval v Dennici. Inšpiroval sa P. O. Hviezdoslavom, J. Jesenským, I. Kraskom, F. Votrubou. Okrem písania sa venoval aj prekladaniu, prekladal umeleckú literatúru E. A. Poe. Havran.
Básnickými knihami sú: Rosou a tŕním, Cez Závoj, Keď miznú hmly, Peruťou sudba máva. Známa je aj báseň Ozvena venovaná I. Kraskovi.

Ivan Gall (1885-1955)
Pochádzal z Moravy, ale vyrastal v Martine. Študoval vo Valašskom Meziříčí a v Místku, neskôr pokračoval v štúdiu na právnickej fakulte v Prahe, kde v roku 1910 získal doktorát práv. V roku 1918 sa stal poslancom Revolučného národného zhromaždenia, od roku 1919 pracoval na Ministerstve pre správu Slovenska, od roku 1929 na Krajinskom úrade. V roku 1938 bol vypovedaný zo Slovenska, a odvtedy až do svojej smrti žil v Prahe, no po skončení 2. svetovej vojny naďalej udržiaval kontakty so Slovenskom.

Väčšinu svojich prác napísal po slovensky v rokoch 1904 - 1912. Svoje prvé verše začal písať už počas vysokoškolských štúdií a uverejňoval ich v časopisoch Slovenské pohľady, Cirkevné listy a Národné noviny. Začiatky jeho tvorby boli poznačené vplyvom symbolizmu a impresionizmu, no taktiež ho ovplyvňovala tvorba Pavla Országha-Hviezdoslava či Svetozára Hurbana-Vajanského, z mladších autorov to boli Janko Jesenský, Ivan Krasko a iní. Neskôr ho ovplyvňovala romantická poézia slovenských (Janko Kráľ) i zahraničných autorov (Endre Ady, George Gordon Byron). Vo svojej tvorbe sa venoval vyjadreniu rozporov medzi svetom a srdcom, snom a skutočnosťou, no taktiež v nej vyjadroval smútok, bolesť, hrôzu, osamotenosť a boj za ľudskejší a spravodlivejší život.
V neskoršej tvorbe sa venoval najmä národnej lyrike, kde využíval najmä motívy noci bez luny a hviezd, obrazy mrakov, súmraku, temna a beznádeje, ale taktiež sú pre jeho tvorbu z tohto obdobia typické motívy vzbury a odboja, zamerané nielen proti spoločnosti, ale i proti sociálnym pomerom. Po tomto období prichádza do jeho tvorby prevaha lyriky, a to ako ľúbostnej, tak i osobnej, reflexívnej a prírodnej.

Ovládal šesť cudzích jazykov, a tak sa okrem vlastnej tvorby venoval i prekladom poézie, prózy i drámy. Prekladal najmä z angličtiny (George Gordon Byron, Edgar Allan Poe (napr. báseň Havran), Percy Bysshe Shelley, William Shakespeare, Oscar Wilde, Walter Scott, Charles Dickens), francúzštiny (Alexandre Dumas st., Rainer Maria Rilke), nemčiny (Heinrich Heine, Johann Wolfgang Goethe), maďarčiny (Endre Ady, Mór Jókai) a iných jazykov. Okrem toho tiež preložil libreto k prvej slovenskej opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland.
Jeho básnická tvorba ovplyvnila celý rad slovenských básnikov, ako boli Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek, Andrej Plávka a iní, ktorí čerpali z jeho poznatkov z práce s voľným veršom.