Periodizácia slovenskej literatúry

Slovenský literárny vývoj rozdeľujeme na tri hlavné obdobia:
I. Staršia slovenská lietratúra (800-1780)
II. Novodobá slovenská literatúra (1780-1905)
III. Slovenská literatúra 20.storočia (od r. 1900,1905)

I. Staršiu slovenskú literatúru rozdeľujeme na: Stredoveká literatúra (800-1500)
Humanistická a renesančná literatúra (1500-1650)
Baroková literatúra (1650-1780)

II. Novodobá slovenská literatúru rozdeľujeme na: Klasicizmus (1780-1830)
Preromantizmus a romantizmus (1830-1850)
Od romantizmus k začiatkom realizmu (1850-1875)
Realizmus (1875-1905)

III. Slovenskú literatúru 20.storočia rozdeľujeme na: Slovenská literárna moderna (1905-1918)
Medzivojnová literatúra (1918-1945)
Literatúra po druhej svetovej vojne (1945-1989)
Súčasná slovenská literatúra (od roku 1989)

Staroslovienska literatúra
V 9. storočí vládol vo Veľkomoravskej ríši knieža Rastislav, ktorý poslal poslov do Byzantskej ríše aby im poslali učiteľov, , pretože sa začal rozširovať politický vplyv Východofranskej ríše na naše územie. V roku 863 prichádza Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Hlásajú kresťanské náboženstvo v slovanskom jazyku ktorý sa nazýval staroslovenčina. Bol v písanej podobe -hlaholika ktorá bola neskôr prerobená na cyriliku (vznikla v 10. storočí ako vyvinutejšia forma hlaholiky v Bulharsku). Konštantín bol proti trojjazyčníkom (ľudia uznávajúci latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu). Mal s nimi aj spor ale nakoniec sa mu podarilo presadiť staroslovenčinu za bohoslužobný jazyk.
Ale začiatky našej literatúry sa utvárajú ešte pred vznikom Veľkomoravskej ríše. Zachovali sa zlomky ústnej ľudovej slovesnosti v podobe piesni, hádaniek, porekadlách a fantastických rozprávkach, ktoré vznikli pred písanou literatúrou.
KaM preložili Nový zákon Misal (omše) a Žalár (žalmy). Metod preložil Starý zákon a Konštantín
napísal Proglas (predslov) k prekladu sv. Evanjelia - najstaršia slovanská báseň. Oslavuje v ňom slovanský preklad písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ vzdelanosti.

Ešte preložil Súdny zákonník pre svetských ľudí. K významným pamiatkam, ktoré nám približujú životy vierozvestov, patria Moravsko-panónske legendy. Tvorí ich Život Konštantínov (autor asi Kliment) a Život Metodov (autor asi Gorazd). Život Konštantínov - opisuje Konštantínovo detstvo, štúdium, nadanie, predmoravskú činnosť a obhajobu staroslovienskej liturgie pred pápežom.
Život Metodov - je kratší, historicky vecnejší, menej legendový, štylisticky jednoduchší. Autor sa v ňom zaoberá Metodovu činnosťou na Veľkej Morave, schválením slovienskej liturgie a politickými pomermi v spoločnosti.
Po tomto období nastáva taký menší literárny úpadok až do začiatku renesancie.
Koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa začal rozvíjať humanizmus a renesancia, hnutie, ktoré prestalo rozlišovať kresťanské a pohanské názory, začalo obdivovať antiku ako celok a začalo obnovovať jej nekresťanského ducha. Vzdelanci začali prelamovať dovtedajšie kresťanské
poriadky, právo a morálku a nastolovali ideál nezávislého slobodného človeka, ktorý uplatňuje svoje schopnosti bez akéhokoľvek obmedzovania. Všetko, čo pripomínalo Cirkev, pokladali za neoprávnené obmedzovanie ľudskej slobody a pokroku. Humanizmus a renesancia zdôrazňovali právo človeka na radostné, slobodné prežívanie života, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové poznanie (senzualizmus), význam jednotlivca (individualizmus). V tomto období nachádzame viac zemepisných objavov, napr. oboplávanie Zeme, ktoré uskutočnil Magalhaes, Krištof Kolumbus objavil nový kontinent, Mikuláš Koperník, Galileo Galilei prezentovali svoje tvrdenie, že Zem sa otáča okolo svojej osi, že obieha okolo Slnka...
Humanizmus a renesancia na Slovensku sa vyvíjala v búrlivom období tureckých vpádov, rozvoja reformácie, protireformačných bojov, protihabsburgských povstaní. Cirkev sa i napriek ťažkostiam starala aj v období humanizmu o rozvoj viery, i o rozvoj školstva, vzdelania. Na
žiadosť kráľa Mateja Korvína pápež Pavol II. založil v r. 1467 v Bratislave univerzitu "Academia Istropolitana". Aj keď táto prvá vysoká škola v našich krajoch po smrti kráľa Mateja zanikla (r. 1490), zanechala u nás stopy. Slovenským predstaviteľom je Rakovský.
Po tomto období nasleduje obdobie Baroka.
Barokové myslenie a umenie vyrastali z neutešenej spoločenskej situácie (turecké vpády, sociálny útlak...). Ľudí sa zmocňoval pesimizmus, do popredia sa dostávalo opäť náboženstvo. Kresťanstvo podporovalo popri šírení viery tiež vzdelanie, školstvo. Trnavská univerzita (založená v r.

1635) mala tlačiareň a vydávala knihy i v slovenčine. Barok sa člení sa na náboženský (katolícky, protestantský) a na svetský. Barokové myslenie sa vyznačuje protikladmi (túžba po živote - strach zo smrti), barok je ozdobný, nadnesený. Slovenskými predstaviteľmi tohto obdobia sú Hugolín Gavlovič ktorý napísal Vlašská škola mravú Stodola. Cieľom tohto diela bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení, praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach. Ďalším predstaviteľom
je Ján Simonides ktorý písal Cestopisnú a memoárovú poézia (Cesta na Galeje)
Po Barokovom období nastupuje obdobie Osvietenstva a Klasicizmu.
Po potlačení dlhotrvajúcich nepokojov a vojen dochádza k prehĺbeniu
krízy feudalizmu. Začína sa rozvíjať buržoázia, priemysel, obchod.
Dochádza k rozklad cechového zriadenia a vznikajú manufaktúry. Myšlienkový prúd,
opierajúci sa o ľudský rozum, ako zdroj poznania, sa nazýva racionalizmus. "Kultúra rozumu" tu dosiahla svoj vrchol, rozvíjali sa prírodné vedy. Medzi literárne žánre tohto obdobia patrí epos, óda, tragédia a komédia. Osvietenstvo nadviazalo na humanizmus najmä ostrým protifeudálnym zmýšľaním. Osvietenci vystupovali za práva človeka a slobodný život.
Na Slovensku v dobe osvietenstva vystupoval cisár Jozef II. Svojimi zásahmi do hospodárstva (tolerančný patent, odstránenie nevoľníctva), politiky a kultúry sledoval upevnenie svojej moci. Šíreniu osvietenských ideí napomáhal napr. aj spolok Slovenské učené tovarišstvo (Trnava). V tomto období žil a pôsobil aj A. Bernolák, jazykovedec, katolícky kňaz, kodifikátor slovenského jazyka; dokázal, že slovenčina je na takej istej úrovni ako ostatné jazyky. Za spisovný jazyk zvolil západoslovenské nárečie. Medzi jeho diela patrí Jazykovedná rozprava o Slovenských písmenách a Gramatika Slavica čo je 6 zväzkový slovník Slovensko-Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí. Ďalším predstaviteľom tohto obdobia je Jozef Ignác Bajza. Bol katolíckym kňazom a napísal 1. Slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti. Snažil sa vytvoriť spisovný jazyk ale, neuspel, lebo nenapísal gramatiku. 1. časť je romantická, dobrodružná, ale v 2. časti vyjadruje svoj kritický pohľad na Slovensko (zemianstvo, cirkev, alkoholizmus). Juraj Fándly pôsobil ako kňaz a písal bernolákovčinou.

Medzi jeho odborné diela patrí Hospodárske listy, Pilní domajší a poľní hospodár, Zelinkár a Včelár.
Napísal taktiež poéziu, Dúverná zmluva mezi mníchom a diablom za ktorú sa dostal do vezenia.
Medzi významných spisovateľov tohto obdobia patrí určite aj Ján Kollár ktorý bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho dielach vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti. Medzi jeho odborné texty patrí O literárni vzájemnosti mezi kmeny a nárečí slovanskými. V tomto diele mu išlo o to že by sa mali Slovania spojiť na základe výmeny kultúr. Ján Kollár bol proti Štúrovej slovenčine, lebo sa bojí jej rozdrobenosti a uznával len 4 slovanské nárečia. Medzi jeho tvorbu v oblasti poézie patria Národnié spievanky čo je zbierka ľudových piesní, ale jeho najvýznamnejším dielom je Slávy dcéra. Dej skladby je pomerne jednoduchý. Cestou po rozličných slovanských krajoch autor vyspieva svoje názory na slovanskú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Celá báseň obsahuje 2 základné zložky
1. Láska k milej, 2. Láska k vlasti. Kolárova láska k Míne nie je len láskou k žene. Túžba po Míne rozozvučí v ňom city k slovanskému svetu. Mína sa premení na nadľudskú bytosť, na ideál slovanskej devy, dcéry bohyne slávy. Významnou zložkou skladby sú motívy vlastenectva. Posledným významným predstaviteľom tohto obdobia je Ján Hollý.
Napísal Elégie, Ódy, Selánky, ale medzi jeho tvorbu taktiež patria preklady takých diel ako Homér, Virgília a Ovídia. Vo svojej tvorbe nadviazal na antickú tradíciu a taktiež chcel v praxi vyskúšať novú spisovnú slovenčinu, Bernolákovčinu. Písal taktiež eposy. Epos z VM, Cyrilometodiáda, rozpráva o príchod Cyrila a Metoda na VM, ich účinkovaní a živote.
2. epos, Svätopluk, vychádza z historických udalostí, knieža Rastislav bojuje proti franskej ríši. V epose vystupuje veľa historických postáv a vymyslené postavy. A posledný epos, Epos Sláv je celý vymyslený a predstavuje národ Tatrusov, ktorí bojujú proti čudom.
Pomaly sa dostávame do ďalšieho obdobia slovenskej literatúry, Romantizmu.
Koniec 18. stor. sa niesol v znamení hesiel veľkej Francúzskej revolúcie - sloboda, rovnosť, bratstvo. Ich uskutočňovanie prinieslo pád feudalizmu. V hospodárskej oblasti začali prevládať kapitalistické výrobné vzťahy, založené na moci peňazí, ktoré ovládli človeka v celom rozsahu. Spoločnosť nie je schopná uskutočniť predstavy jednotlivca v sebauplatnení a ten vyjadruje svoju nespokojnosť "revoltou". Vzniká nový typ hrdinu. Konflikt spočíva medzi snom a skutočnosťou. Námety sú čerpané z histórie, ľudovej slovesnosti a súčasnosti. Sú využívané
kontrasty (ošklivosť- krása...). Literárne žánre tohto obdobia sú lyricko-epické skladby, balady a romány. Snahy mladej slovenskej generácie v 40. rokoch 19. stor. sledovali
národné a sociálne otázky.

Snažili sa o zjednotenie národa prostredníctvom spisovného jazyka - poprední štúrovci v r. 1843 uzákonili spisovnú slovenčinu. Samo Chalupka je priekopníkom romantickej poézie v slovenskej literatúre. Jeho poézia
odrážala hlboké vlastenecké cítenie späté s nadšením a bojom za slobodu. Vydal jedinú zbierku básní Spevy. Základný tón Spevov je do boja proti národnému a sociálnemu útlaku. Najpôsobivejšia báseň je Mor ho! ktorého hodnota je vo vyjadrení ducha demokratickosti a obrazov o hlbokom vlasteneckom cite prostých ľudí. Ďalšie básne predstavujú Jánošíkovskú tematiku: Junák, Likavský väzeň. Taktiež písal básne, venované protitureckému odboju ako Boj pri Jelšave, Turčín Poničan. Ďalším “významným“ mužom tejto doby bol Janko Kráľ.
Janko Kráľ si vytvoril osobitný typ slovenskej romantickej poézie. Pochopil ju ako revolučný prostriedok premien spoločnosti. Duchom básní je buričstvo, nespokojnosť, túžba po spravodlivejšej spoločnosti. V porovnaní so štúrovcami najlepšie pochopil, že národné otázky možno riešiť s prihliadnutím na sociálne problémy. Napísal báseň Duma bratislavská. Zvláštny typ hrdinu a jeho postavenie vo svete zobrazil v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Ide o človeka, ktorého ovládajú temné sily, v ničom nemôže nájsť uspokojenie.
Osobný smútok a nespokojnosť básnika vyznieva najmä v básni Orol (ale aj v iných). Túžbu po slobodnom živote vyspieval v básni Piesne. Náhľady na vzťah medzi národmi vyjadril v básni Slovo a Rodina slovanská. U neho sú demokratické a humánne.
Jánošíkovská tematika je spracovaná vo Výlomkoch z Jánošíka. V básnickej tvorbe J. Kráľa vrcholí revolučnosť slovenského romantizmu a štúrovskej generácie. Jeho hrdina je nespokojný búrlivák. Básne nie sú jednotvárne. Sú plné zvratov a prirovnaní. V jeho poézii sú zárodky modernej politickej lyriky. Najmladším zo Štúrovcov bol Ján Botto. Tvoril vo veľmi zložitej a neprajnejšej situácii. Vychádzal z ľudovej tvorivosti. Rozvíjal svojské črty romantickej balady. Dynamiku deja dosahoval stupňovaním hrôz. Medzi jeho najúspešnejšie balady patrí Žltá ľalia a Margita a Besná. V balade Žltá ľalia rieši mravný konflikt a počas celej balady prevláda dialóg. Margita a Besná je baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí
zomrieť pre žiarlivosť macochy. Svoje vlastenecké a protifeudálne ideály, názory vyjadruje
v Jánošíkovskej tematike. Napísal lyrickú báseň Pieseň Jánošíkova a lyricko-epickú skladbu Smrť Jánošíkova. Z mladšej tvorby sú revolučné ideály vyjadrené v básňach K mladosti
a Pochod.

V poézii našiel prostriedok, ako živiť v ľude vieru v rušných časoch národnej a sociálnej neslobody. Posledným s predstaviteľov Štúrovcov je Andrej Sládkovič.
Sládkovič je predstaviteľom slovenského romantizmu. Medzi jeho najvýznamnejšie diela určite patrí básnická skladba "Detvan" ktorá pozostáva z 5 spevov. . Detvan je pokračovaním Maríny, svoju ľúbosť k Maríne autor prenáša na slovenský kraj. Autor opisuje krásu kraja, hory, Poľanu, lúky, dedinu, odev dievčat, Martinov odev, jeho postavu, hru na fujare, Martinov boj so zbojníkmi.. Sládkovič po prvý raz predstavil slovenský život. Zobrazil dedinský typ mládenca s úprimnými citmi, bojovného a milujúceho, dôverčivého a smelého. Dej nemá v sebe nič nápadne hrdinské, ale ani prehnane vykrášlené. Andrejom Sládkovičom sme ukončili obdobie romantizmu a dostávame sa do obdobia Realizmu. V tomto období prebiehali zmeny v kapitalistickej spoločnosti
(Priemyselná revolúcia, boj proletariátu). Vyvrcholili Parížskou komúnou. Vznikla nová filozofia - pozitivizmus - za skutočné uznávala len to, čo možno zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať, objektívne poznanie skutočnosti. Realizmus objavil postavy zo všetkých spoločenských vrstiev a prostredí (rozpor medzi chudobnými a bohatými), odhaľoval pravé ľudské charaktery a vzťahy. Slov. realistická literatúra sa rozvíjala v zložitom období
(Maďarsko-rakúske vyrovnanie, maďarizácia, vykorisťovanie, vysťahovalectvo). Kultúrnym centrom Slovákov v tomto období bol Martin. V období realizmu dochádza na Slovensku k nástupu kapitalizmu, vznikajú sociálne problémy a najobľúbenejšími formami tvorby sú poviedky a novely s dejom odohrávajúcim sa v dedine (problémy zemianstva,...)
V tomto období bol hodne známy Jozef Gregor Tajovský. V jeho tvorbe sa nezaujímal o zemianstvo, ale zdôrazňoval sociálne problémy - kritický realizmus. Za I. svetovej vojny burcoval Slovákov za vytvorenie ČSR. Základný konflikt jeho diel vyrastá z neprekonateľného rozporu medzi túžbou obyčajných ľudí po šťastnejšom živote a krutým vykorisťovaním buržoázneho systému. Do jeho tvorby patrí napríklad zbierka Rozprávky, poviedka Pastierča ale hlavne poviedka Maco Mlieč - kontrast sveta pánov a sluhov. Ďalšími poviedkami sú: poviedka Mišo, poviedka Horký chlieb a poviedka Mamka Pôstková - obraz ľudskej biedy a statočnosti. Ďalším predstaviteľom/kou tohto obdobia je Božena Slančíková Timrava. Jej prvé autobiografické dielo - Všetko za národ - hovorí o jej mladosti a prvých literárnych začiatkoch. Pseudonym Timrava si zvolila podľa obľúbenej studničky v Polidňanskom chotári.

Timrava je predstaviteľkou druhého obdobia realistov. Vo svojich poviedkach a novelách zachytávala celú atmosféru života vidieckej spoločnosti, jej prízemné záujmy a chudobný myšlienkový svet. Timrava vo svojich dielach často opisuje najmä ženy.
Jej tvorba pozostáva najmä s noviel. Novela Bez hrdosti, novela Skúsenosť, novela Skon Paľa Ročku, novela Ťapákovci a novela Hrdinovia. To by bolo asi všetko. Ďalším predstaviteľom tohto obdobia je Pavol Országh Hviezdoslav. Jeden z najvýznamnejších autorov Slovenskej literatúry. Svoj pohľad na zemianstvo opísal v dielach Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Ďalej napísal Z úzkej izby (piesne), Krvavé sonety, Letorosty a Prechádzky letom a Prechádzky jarom.
Ale jeho najvýznamnejším dielom je báseň Hájniková žena. Dej sa odohráva na samote, v izolácii od ľudí a autor chce príbehom a zápletkou upozorniť na nepomer práv sociálnych vrstiev a taktiež vyzdvihuje vysoké mravné hodnoty sl. pracujúceho ľudu. Ako posledného spisovateľa s tohto obdobia spomeniem Martina Kukučína.
Píše s humorom o ľudských vlastnostiach, ku ktorým sa stavia zmierlivo. O dedinských zvykoch a obyčajoch píše v poviedkach: Na jarmok, Dedinský jarmok, Hody, Rysavá jalovica. Ľudské vzťahy analyzuje v prózach, ale najmä v poviedkach: Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies Irae. Vo svojich dielach kritizuje vzťahy bohatých k chudobným, poukazujú na rozdielny spôsob života. Martin Kukučín bol posledným s významných predstaviteľov realizmu a pomaly sa dostávame do obdobia slovenskej literatúry 20. storočia, alebo inač povedané, obdobia Literárnej Moderny. Od 2. polovice 19. stor. sa literatúra začala rýchlejšie vyvíjať. Súviselo to s rýchlejším tempom rozvoja života s protikladnými filozofickými a politickými postojmi jednotlivých spisovateľov. Spisovatelia hľadali nové vyjadrovacie prostriedky, takže obsahová a estetická stránka umeleckých diel sa mení oveľa rýchlejšie. Zdroj literárnej moderny súvisel aj s odporom mnohých umelcov proti meštiackej ideológii, konzervativizmu a pokryteckej morálke. V lit. moderne prevláda lyrika, krátke básnické útvary, lyrická próza. V tomto období sa preslávili spisovatelia ako Ján Hrušovský (Dolorosa – poviedka s kontrastom náboženského a svetského života), Gejza Vámoš (Odlomená Haluz – Román o dospievaní židovského chlapca), Ladislav Nadáši Jégé (Bol naturalistom a napísal román Cesta životom a historický román z čias náboženských bojov v 17.

storočí) a Jozef Cíger Hronský (bol expresionistom a napísal román Jozef Mak).
Ale najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia boli Janko Jesenský a Ivan Krasko.
Janko Jesenský napísal básnickú zbierky Zo zajatia, Verše, Na zlobu dňa, zbierku poviedok Málomestké rozprávky a román Demokrati. Medzi najvýznamnejšie diela Ivana Kraska (Ján Botto) patrí básnická zbierka Nox Et Solitudo (Noc a Samota) a potom básne Otcova roľa, Otrok (nesúhlas s národnostným a sociálnym útlakom) a Baníci. Práve sme sa dostali do obdobia Medzivojnovej literatúry. Toto obdobie bolo silno ovplyvnené I. svetovou vojnou ktorá spôsobila ďalšie zmeny v spoločnosti. Socialistická revolúcia v Rusku bola pre niektorých spisovateľov podnetom k tvorbe, iní hľadali poučenie v dejinách, niektorí podávali vo svojich dielach analýzy spoločenskśch pomerov. Niektorí spisovatelia odsúdili vo svojich dielach spoločnosť, ktorá sa nechce poučiť dvoma svetovými vojnami. Do tohto obdobia môžeme zaradiť Emila Boleslava Lukáča ktorý bol hlavným predstaviteľom tohto obdobia. Bol známy tým že používal množstvo cudzích a knižných výrazov Do jeho tvorby patria diela ako Spoveď, Dunaj a Seina, Hymny k láske Hosudarovej, O láske neláskavej a Križovatky (všetko zbierky). Ďalším slovenským spisovateľom ktorý sa dá do tohto obdobia zaradiť je Ján Smrek. Bol citlivým, subjektívnym básnikom, inšpiroval sa hlavne myšlienkovými vnemami. Ján Smrek napísal Odsúdený k večitej žízni, Cválajúce dni, Božské uzly a Iba oči (opäť všetko básnické zbierky). Potom ešte básnickú skladbu Básnik a Žena a autobiografiu Poézia moja láska. V tomto období taktiež svojským spôsobom k lyrizácii slovenskej prózy prispeli Dobroslav Chrobák a Margita Figuli. Dobroslav Chrobák vo svojich dielach Kamarát Jašek (novela) a Drak sa vracia symbolizoval hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí. Taktiež Margita Figuli vstúpila do literatúry novelami. Napísala novelu Pokušenie, ale neobyčajný čitateľský úspech dosiahla novelou Tri gaštanové kone. Posledným autorom ktorý výrazným podielom prispel k rozvoju prózy naturizmu bol František Švantner a to dielami Malka (novela) a románmi Život bez konca a Dáma. A už sa dostávame do obdobia literatúry po 2. svetovej vojne. Po roku 1945 začali vznikať soc. štáty. Časť spisovateľov začala tvoriť v štýle soc. realizmu, podporujúceho vládnuci režim. Spisovatelia, literáti, ktorí nesúhlasili s ideológiou vládnucej triedy,
boli po dlhé roky zaznávaní a prenasledovaní. Jednostranný pohľad na slov. povojnovú literatúru bol narušený až novembrovou revolúciou 1989, ktorá nám otvorila možnosti k spoznávaniu našich nesocialistických
spisovateľov a básnikov. Toto obdobie siaha až po súčasnosť.

Môžeme spomenúť spisovateľov ako Margita Figuli ktorá bola predstaviteľkou lyrizovanej prózy (Babylon, Tri gaštanové kone a Mladosť),
Dominik Tatarka (Panna zázračnica, Farská republika a Rozhovory bez konca), Ladislav Mňačko (Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc a Oneskorené reportáže), Vladimír Mináč (Smrť chodí po horách, Generácia, Kto kráča po ceste), Milan Rúfus (Kniha rozprávok, Modlitbičky, Otec a syn, Rozprávočka veselá, Studnička, Chlapec), Vincent Šikula (Majstri, Muškát, Vilma, Vlha, Pán horár má za klobúkom mydleničku, Prázdniny so strýcom Rafaelom), Mária Ďuríčková (Danka a Janka, Janček Palček) a mnohých ďalších významných spisovateľov súčasnej doby.