Slovenská literárna moderna sa obyčajne stotožňuje s Kraskovou básnickou školou. Je to podobne ako v romantizme, kde tomuto smeru zodpovedá Štúrova básnická škola. Rozdiel je však v tom, že ak Ľudovít Štúr cieľavedome organizoval hnutie svojich rovesníkov a chcel mu dať aj v umeleckom ohľade jednotiace princípy, Ivan Krasko (1876-1958) dáva len nepriamo označenie Slovenskej literárnej moderne ako škole typom svojho básnického diela. Inak sa na formovaní skupiny organizačne nezúčast- ňoval. Krasko nadväzoval vo svojej ranej tvorbe na Hviezdoslavove tematické a výrazové prostriedky.

Prvé básnické príspevky na začiatku 20. storočia podpisoval pseudonymom Janko Cigáň alebo jeho skratkami J. Cigáň, Janko C. a J. C. svoje verše uverejňoval v Dennici, v Slovenských pohľadoch a neskoršie v Prúdoch. Jeho básnický talent vzbudil už v tomto období pozornosť literárnej kritiky. František Votruba zistil roku 1906, kto sa skrýva za pseudonymom Janko Cigáň. Nebol to nikto iný ako tvorca Slovenskej literárnej moderny Ivan Krasko. Krasko debutoval vo vyzretom veku básnickou zbierkou Nox et solitudo (lat. názov = noc a samota, 1909). Kniha vyvolala vo verejnosti a v kritike veľký ohlas. Položila základy pre nové vývinové tendencie v slovenskej poézii. Spolu so zbierkou Janka Jesenského Verše z roku 1905 došlo tu k výraznému odklonu od tradicionalizmu. Krasko totiž na rozdiel od starších básnických generácií vyslovoval svoj vzťah ku skutočnosti médiom vlastnej osobnosti. Intenzívne prežíval rozličné prírodne javy (Topole, Zmráka sa). Zamýšľal sa nad zmyslom ľudského života (Quia pulvis sum = pretože som prach). Uvažoval vo svojich veršoch o národe a ľudstve, pričom vychádzal zo súdobých progresívnych myšlienkových prúdov. Hlavnou tematickou vrstvou jeho prvej básnickej zbierky boli však ľúbostné pocity a zážitky (Aminke, Už je pozde, Plachý akord). Krasko vyjadroval jemné významové odtiene svojich básni bohatým slovníkom, v ktorom boli na prvom mieste prídavné mená pred podstatnými menami a slovesami. Druhou zbierkou básní Verše (1912) sa uzavrela Kraskova tvorba. Po tejto knihe sa básnik takmer úplne odmlčal. Medzi prvou a druhou jeho knihou je významová i tvárna spojitosť. Rozdiel je azda len v tom, že vo Veršoch Krasko svoje city a postoje k svetu viac objektivizoval. Okrem básni čisto subjektívnej povahy reagoval aj na sociálne a národné otázky (Otrok, Otcova roľa, Baníci). Pravda, aj tu používal symboly, alegórie a v náznakoch zobrazoval tragické spoločenské javy. Základom jeho verša boli trojslabičné stopy (daktyl), kombinované trochejom alebo jambickým nástupom verša. Tým vznikli predpoklady pre voľný verš povojnovej poézie. Ivan Krasko je aj autorom troch lyrických noviel (Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu). Prekladal z nemeckej literatúry (Richard Dehmel), ale hlavne z modernej rumunskej literatúry. Už počas štúdií v Brašove stal sa jeho obľúbeným spisovateľom Mihail Eminescu. Niekoľko prekladov z jeho tvorby vydal pod názvom Tiene na obraze času.