Ján Botto

*1829 Vyšný Skalník +1881 Banská Bystrica
Po absolvovaní gymnázia v Ožďanoch študoval v rokoch 1843 — 1847 na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentských spolkov (Ústav reči a literatúry československej, Jednota mládeže slovenskej). V roku 1848 odišiel študovať zememeračstvo do Pešti, po skončení štúdií pracoval ako zememerač vo viacerých slovenských mestách (Martin, Banská Štiavnica a Banská Bystrica). Celý produktívny život bol sústavne literárne činný. Zomrel náhle, necelý rok po súbornom vydaní celoživotnej tvorby, ktoré pod názvom Spevy Jána Bottu (1880) vyšlo v Prahe ako prvý zväzok Knihovny československej.

Ján Botto sa považuje za básnika, ktorého tvorba od počiatku vyniká pozoruhodným stupňom básnickej zrelosti a osobitosti výrazu, predpovedajúcej básnika s vyprofilovaným, charakteristickým autorským rukopisom. Svetozár Hurban Vajanský v tejto súvislosti priamo píše: „U Bottu nebolo žiadnych periód vývinu: on bol hneď s prvou svojou tvorbou dokonalý, zakončený a vyvinutý.“ Základné znaky Bottovej poézie — alegorickosť, baladickosť a elegizmus — odrážajú už jeho prvotiny z levočského obdobia, zaznamenané v rukopisných časopisoch (Život, Holubica, Považia) a Pamätniciach najlepších prác.

Tvorba:

O kladnom prijatí a vysokom hodnotení vrstovníkmi aj súčasníkmi už v tomto období svedčia viaceré ocenenia: skladba Svetský víťaz získala druhú cenu za najlepšiu študentskú prácu na súbehu spolku Tatrín 16. 11. 1846, 10. 1. 1847 bola báseň Povesti slovenské na všeobecnom zasadnutí Jednoty mládeže slovenskej vyhlásená za najlepšiu študentskú prácu. Vďaka jedinečnej tvorivej metóde, v ktorej autor invenčne zužitkoval základné folklórne žánre — pieseň, baladu a rozprávku, bol už pre svoju generáciu básnikom „najhlbšie vyslovujúcim porevolučné sklamanie“ — nie však dezilúziou z reality či rezignáciou, ale vierou v príchod „zlatého dňa spasenia“ (Povesť bez konca). Víziu nového sveta postavil Botto na fantastických motívoch čarovných rozprávok, najmä motívoch zakliatia a odklínania, ktoré sú kľúčom k interpretácii jeho alegorických obrazov. Básnikov vzťah k folklóru sa však neprejavil iba na úrovni inšpirácie a tvorivého zužitkovania folklórnych látok, motívov a štylisticko-kompozičných prostriedkov, ako to možno pozorovať u ďalších významných predstaviteľov slovenskej romantickej poézie (Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič). Pravdepodobne práve podnetné levočské prostredie a kontakt s Pavlom Dobšinským
mali významný vplyv na to, že folklórne žánre, najmä rozprávka, sa pre Bottu stali základným pilierom tvorby a zaujímali ho aj samé osebe (o tejto skutočnosti svedčí aj už spomínaná ocenená báseň z raného tvorivého obdobia Povesti slovenské). V literárnom zužitkovaní rozprávok sa autor aktívne angažoval aj po skončení štúdií v Levoči — pre vydanie Slovenských povestí Augustína Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského (1858 — 1861) pripravil až osem rozprávok.

Bottovu tvorbu možno žánrovo-tematicky „rozdeliť“ na niekoľko okruhov: alegorická epika, charakteristická pre levočské obdobie (báseň Orol, Poklad Tatier, Svetský víťaz), romantické balady (Krížne cesty, Lucijný stolček, Žltá ľalia), príležitostná poézia (4. august 1863 s podtitulom Otvorenie Matice slovenskej, 12. január 1870 s podtitulom K otvoreniu slovenskej kníhtlačiarne, Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy) a širšia „epika“, ktorú reprezentuje autorovo „erbové“ básnické dielo, romantický epos Smrť Jánošíkova (Lipa, 1862). Rozsiahla lyricko-dramatická skladba Čachtická pani, ktorú Botto začal koncipovať v roku 1875, ostala nedokončená, vyšla až v roku 1978.


Spevy Jána Botta :

Spevy
– básnická zbierka Jána Bottu (1829 – 1881), vyšla v roku 1880 ako prvý zväzok Knihovny česko-slovenskej pod názvom Spevy Jána Botto. Vznik jedinej zbierky básnika, ktorý bol už od svojich prvotín považovaný za sľubného a rešpektovaného autora, nebol jednoduchý. Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia začal Botto spisovať svoju doterajšiu tvorbu do zošita nazvaného Sobrané spevy Jána Bottu 1873. Prerábal staršie básne, vpisoval nové, usporadúval ich. Neskôr, v roku 1879, vznikol druhý obdobný rukopis, Spevy Jána Bottu 1879, ktorý sa stal priamou rukopisnou predlohou publikovanej zbierky. Botto do nej nezahrnul niektoré svoje prvotiny ani skladbu Čachtická pani, na ktorej aktuálne pracoval.
Básne usporiadal do štyroch celkov: prvý obsahuje básnickú skladbu Smrť Jánošíkova, druhý baladicko-povesťové básne Znamä, Povesť bez konca, Krížne cesty, Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Žltá ľalia, Margita a Besná, Na brehu Rimavy a i.), tretí tvorí vlastenecká poézia (napr. Nad mohylou J. Kollára, Ohlas na „Hlas z Martina“, Na blahú pamäť Sládkovičovi) a posledný celok lyrické básne alegorické (Na dolinu rimavskú,
Husiarka a i.), vlastenecké (Piesne vojenské, Pochod, Ohlas ukrajinskej dumky...), príležitostné a iné (napr. Novoročná, Do pamätníkov, Kar zajačí, Prvý sen).

Podnetom na zostavenie zbierky bola výzva Rudolfa Pokorného, ktorý Bottovi 5. septembra 1879 navrhol vydať knihu básní v Prahe. V liste z 15. januára 1880 ho informoval o tom, že zbierka môže vyjsť ako prvý zväzok novovzniknutej Knihovny česko-slovenskej, a urýchlene ho žiadal o zaslanie rukopisu spolu so životopisom a fotografiou. V nasledujúcom liste z 23. januára 1880 mu oznámil, že korektúry urobí Jaroslav Vlček. Botto rukopis odoslal 1. februára 1880 a po viacerých konzultáciách s Vlčkom (pričom treba poznamenať, že básnik ani korektor vzájomne nerešpektovali všetky svoje pripomienky a požiadavky) vyšla zbierka začiatkom mája 1880. Ešte v ten istý mesiac začala vychádzať na pokračovanie Vajanského obšírna recenzia zbierky v Národných novinách a ďalšie ohlasy na seba nenechali dlho čakať (Pozor, Včela česká, Orol). Vrcholom kladného prijatia Spevov zo strany čitateľskej i odbornej verejnosti bolo ich ocenenie vavrínovým vencom uznania celého národa na martinskom zhromaždení Živeny v auguste 1880.
Spevy Jána Botto pozitívne hodnotili nielen básnikovi súčasníci, ale aj literárna historiografia. Milan Pišút v doslove k vydaniu zbierky z roku 1962 napísal: „Bottove Spevy i po zhodnotení Vajanského, Vlčka, Krčméryho, Martáka a Kochola majú ešte mnohé neodkryté básnické hodnoty, len jemu vlastné. Je isté, že Botto vyvrcholil a zavŕšil tú na ľudovosti založenú revolučne romantickú líniu slovenskej poézie, ktorú nastolil predovšetkým Janko Kráľ. Bottova Smrť Jánošíkova, je nielen korunou jeho diela, ale i syntézou, ideovým a umeleckým zhrnutím štúrovskej poézie tohto typu.“ Odhliadnuc od terminológie, ktorá je dnes prekonaná, ako aj od prednostného vyzdvihovania skladby Smrť Jánošíkova na úkor iných, najmä baladických básní, možno s takýmto hodnotením iba súhlasiť.