Renesančný optimizmus a vieru v rozum človeka vidieť v komédiách Lope de Vegu (Záhradníkov pes, Krásna špata). Hrdinky, podobne ako v gréckych komédiách, svojím dôvtipom a bojom za vlastné šťastie často prevyšujú mužov.
Francúzski humanisti tiež nachádzali inšpiráciu v antike. Ospevovali lásku k životu, zmyslovú krásu a vyjadrovali záujem o individualitu človeka (F. Villon – Malý testament)
Anglickú poéziu ovplyvnili Petrarcove sonety (F. Wyatt, P. Sidney ) a drámu antické tragédie. William Shakespeare čerpal námety z grécko – rímskych dejín (Troilos a Kressida, Julius Caesar)

Klasicizmus napodobňoval prírodu a všetko, čo v nej bolo nemenné, podobne ako antika, preto sa antické umenie stalo vzorom pre klasicizmus, ktorý rozlišoval vysoké a nízke žánre podľa antickej literatúry. (Boileau – Despréaux, Básnické umenie ). Tragédie dodržiavali jednotu času, miesta a deja a často sú v nich postavy rezonérov, ktoré komentujú dej (podobne ako v antických hrách chór).
Jean de LaFontaine vo svojich Bájkach nadviazal najmä na Ezopa, ale nekladie dôraz na mravné ponaučenie.
Slovenský klasik J. Hollý prekladal do slovenčiny diela antických básnikov a neskôr vytvoril pod vplyvom Homéra a Vergilia bohatierske eposy v hexametroch (Svätopluk, Cyrilo-Metodiáda, Sláv). V časomiere napísal i idylické Selanky (ako Vergilius – Bucolica), v ktorých pastieri žijú pokojným životom v prekrásnej prírode.

V romantizme sa dostáva do popredia kult silného jednotlivca a titanizmus, ktorý má korene v antike. (P.B.Shelley – Odpútaný Prometeus). V slovenskom romantizme prevláda nad osobnými citmi láska k vlasti a k človeku.

Antickí hrdinovia boli literárnymi vzormi i v novšej literatúre (napr. J. Joyce – román Ulysses, v ktorom kapitoly zodpvedajú epizódam z Homérovho diela, P. O. Hviezdoslav – Stesky, báseň Slovenský Prometej).