Ľudová slovesnosť

Ľudová slovesnosť má nezastupiteľné miesto v kultúrnom vývine každého národa. Vznikala od najstarších čias, šírila sa ústnym podaním a jej autori sú neznámi. Začiatky folklóru siahajú do pravekej spoločnosti. Súviseli s magickými obradmi (zaklínania a zariekania v pohanských časoch), ktorými chceli ľudia pôsobiť na prírodu. Tak vznikol kalendárny obradový folklór (vynášanie Moreny). Pod vplyvom kresťanstva tento druh folklóru postupne zanikal. Do ľud. slovesnosti patria lyrické, epické i dramatické, prozaické aj veršované útvary. Často sa používajú termíny : ľudová poézia, próza a dráma.

Do poézie patria :
 obradové piesne (kalendárne, rodinné)
 historické piesne
 regrútske a vojenské piesne
 zbojnícke piesne
 balady
 lyrické piesne (ľúbostné, rodinné, uspávanky, pastierske, trávnice)
Ľudová próza :
 príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky
 rozprávky (fantastické, legendové, zvieracie, historické, realistické, humoristické a satirické)
 povesti
Ľudová dráma :
 obradové hry
 koledové hry
 svetské kry s dobrodružnými námetmi
 bábkové hry

Medzi najstaršie žánre patria balady, ktoré zobrazovali spoločenské a rodinné vzťahy (napr. Mati diovča zháňa).
Súčasne sa rozvíjali kratšie prozaické žánre (príslovia, porekadlá, pranostiky). K najrozsiahlejším patrili báje, bájky, zvieracie rozprávky a miestne povesti.
V 15. stor. vznikali historické piesne a povesti, ktoré sú späté s postavou Mateja Korvína.
Na konci 16. a začiatkom 17. stor. vznikajú lyrické vojenské a regrútske piesne, trávnice, ľúbostné, pastierske a žartovné piesne, uspávanky. Rozvíjajú sa aj epické žánre (balady, povesti), ktoré reagovali na turecký útlak. Popri zvieracích rozprávkach vznikajú fantastické a žartovné legendické rozprávky.
Začiatkom 18. stor. začali vznikať sociálne zbojnícke piesne (o Jurajovi Jánošíkovi), ľúbostné a žartovné piesne.
Z prozaických žánrov sa pestovali realistické, dobrodružné a novelistické rozprávky z každodenného života, v ktorých boli hrdinami jednoduchí ľudia. Hoci už z týchto rozprávok boli mnohé humoristické a satirické, tieto žánre sa naplno rozvinuli až v nasledujúcom období (napr. kocúrkovské rozprávky).
V ľudovej dráme sa rozvíjajú betlehemské hry a detský folklór (vyčítanky, rečňovanky).
Umelecké majstrovstvo ľudovej poézie bolo vysoké. Myšlienky, nálady a city sa zobrazovali typickými figúrami a trópami.

Strofa bola dvoj- a štvorslabičná a verš šesť-, osem- a dvanásťslabičný. Ľudová slovesnosť využívala rýmovú asonanciu (zvukovú zhodu samohlások na konci veršov alebo rytmických celkov bez ohľadu na spoluhlásky). Je pre ňu typická variácia (zámena alebo zmena slov a obratov), amplifikácia (rozširovanie motívov), aktualizácia a modernizácia.
Umelá literatúra bola ovplyvnená ľud. slovesnosťou už v humanizme a renesancii. Vidieť to v historických spevoch Martina Bošňáka (Píseň o sigetském zámku), v ktorých využíva osemslabičný verš. Balady svojim melodickým veršom mali vplyv na ľudovú poéziu (rytierska romanca Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého císare dcere).
V období baroka využíval ľud. slovesnosť Hugolín Gavlovič. Vo veršovanej skladbe Valaská škola mravúv stodola sú nielen zveršované anekdoty, ale aj príslovia a porekadlá. Autor sa opiera o štylistické prostriedky ľudového hovorového jazyka.
Zbieraniu ľud. piesní sa venovali v období osvietenstva Ján Kollár a Ján Hollý, ktorí spolu vydali Písne světské lidu slovenského v Uhřích a J. Kollár sám vydal Národnie spievanky čili písně světské Slowákův v Uhřích.
Najväčší vplyv mala ľudová slovesnosť na literatúru romantizmu. Svojím odbojným obsahom, citom, piesňovým rytmom (sylabizmus) a bohatou obraznosťou ovplyvnila najmä poéziu. Štúrovci nielen zbierali ľud. slovesnosť (piesne, povesti a rozprávky), ale písali aj ponášky na ľud. piesne (S. Chalupka –Koníku môj vraný, Sen, Zrada, Junák, J. Botto – Báj na Dunaji, Povesť bez konca) a balady.
Z romantikov bol prvý J. Kráľ, ktorý písal balady, v ktorých vychádzal z ľud. slovesnosti. Vidieť to v baladách Skamenelý, Bezbožné dievky, Kríž a čiapka. Autor si vyberal z ľud. povestí len tie motívy, ktoré sú nositeľmi baladického deja (pochmúrne prostredie, záhada, tajomnosť). Svedčí o tom i balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.
Dynamickosťou a baladickosťou sa vyznačujú balady Jána Bottu (Ctibor, Žltá ľalia, Margita a Besná), v ktorých využil obraznosť, melódiu i verš ľud. piesne.
V próze čerpal z ľud. slovesnosti J. Kalinčiak (miestne povesti Mních, Orava), ale nenapodobňoval ju. V povestiach nedodržiaval dobovú schému, prevzatú z ľudových rozprávok, podľa ktorej musí dobro zvíťaziť nad zlom. V jeho povestiach hynú postavy dobré i zlé (napr. Púť lásky, Milkov hrob, Bratova ruka). Príslovia, porekadlá aj hovorovú reč využil v humoristicky ladenej próze Reštavrácia. Mnohé básne J. Kalinčiaka zo začiatku tvorby, napr.

Bojovník (Koníček môj hrdý vraný), Šuhaj zabitý, sú baladickými príbehmi bojovníkov s prvkami ponášky na ľud. pieseň.
Realistickí autori menej čerpali z ľud. slovesnosti. Výnimkou je P.O. Hviezdoslav, ktorý v skladbe Hájnikova žena využil v lyrických častiach ľudové piesne.
Predstavitelia modernizmu opäť obracali pozornosť na ľud. slovesnosť. Ivan Krasko sa už vo svojich prvých veršoch (Mamka, sladká mamka, Tajné moje piesne) prikláňal k piesňovej melodickosti, ktorá vyhovovala jeho lyrickosti a subjektívnej nostalgickosti.
Baladický ráz má próza naturizmu (D. Chrobák – novela Drak sa vracia, M. Figuli – Tri gaštanové kone, F. Švantner – Nevesta hôľ), v ktorej sa vyskytuje rozprávkovo - mýtický princíp.
V súčasnej literatúre čerpá z ľudových rozprávok M. Rúfus (veršovaná Kniha rozprávok) a Ľ. Feldek (Modrá kniha rozprávok).
Ľudová slovesnosť vykreslením pozitívnych vlastností človeka, jeho vzťahu k svetu a stabilným systémom hodnôt ovplyvňovala a ovplyvňuje umelú literatúru.