storočia.
Dôstojnou predzvesťou nastávajúceho osvietenského veku, ktorý pripravovali aj ortodoxným luteranizmom kritizovaní pietisti, bol predovšetkým rozvoj odbornej prózy (encyklopédie, filozofia, história, zemepis, národopis, kultúrne dejiny, gramatiky, slovníky a literárna história). Vo zvýšenej miere sa v nej uplatňovali rôzne prejavy národného uvedomenia. Slovenská baroková literatúra sa vyznačovala všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, ale zároveň si vytvárala špecifické domáce barokové črty. Uplatnili sa v nej všetky podstatné antitetické literárne elementy, ktoré boli prejavom barokovej dynamiky, pohybu, nepokoja a disharmónie. Medzinárodný univerzalizmus bol ešte silný. Musel však ustupovať národnému nacionalizmu, ktorý upevňoval národné vedomie najmä v kruhoch meštianskych vzdelancov, pričom nijako nerušil ich uhorský patriotizmus. Rast národného vedomia podnietil vznik početných národných jazykových úvah, obrán a chvál. Riešila sa v nich otázka pôvodu Slovanov a Slovákov, propagovala sa idea pohostinského prijatia Maďarov na uhorskom území a autochtónnosti slovanského a slovenského národa v Uhorsku, dokazovala sa autochtónnosť a národná rovnoprávnosť Slovanov a Slovákov v Uhorsku, význam ich jazyka a slovanská spolupatričnosť, zdôrazňovala sa myšlienka o starobylosti, rozšírení a sláve slovanského a slovenského národa, vyzdvihovala sa slávna národná minulosť a cyrilometodská tradícia, slovenčia sa vyzdvihovala za matku slovanských jazykov , vychvaľovanie sa kvality slovenského jazyka, odsudzovalo sa pohŕdanie slovenským pôvodom a zanedbávanie rodného jazyka a poukazovalo sa na praktický význam národného jazyka a jeho práva a na verejné používanie (historické diela, národné a jazykové chvály a obrany, predhovory k rozmanitým dielam a pod.). Staré literárne žánre a nové literárne žánre neboli ešte vyhradené. Svedčí o tom i synkretizmus didaktických a umeleckých prvkov v poézii, umeleckej próze i dráme, informatívnych, náboženských, didaktických, kázňových, polemických i propagačných a umeleckých prvkov v memoárovej i cestopisnej próze a vecných faktografických, náboženských a umeleckých prvkov v odbornej i popularizačnej próze. Slovenská baroková literatúra sa v podstate vyhýbala extrémnemu dekoratívnemu, pompéznemu, patetickému a rafinovanému štýlu so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými, temnými obrazmi. Uprednostňovala stredný, ba aj prostý a ľudový hovorový štýl s jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami a zvyčajnými, jasnými obrazmi. Neraz stredný štýl kombinovala s prostým ľudovým hovorovým štýlom. Používala i veľmi strohý explikatívny štýl.