Šľachtická literatúra písaná po latinsky sa orientovala na prozaické žánre – anály a kroniky, ktoré mali za úlohu oslavovať a idealizovať feudálov. Spájali historickú dokumentárnosť s peudohistorickými správami, fantastickými bájami a povesťami, ale aj s umeleckým výmyslom. Z dôležitejších uhorských latinských kroník (od slovenských autorov nepoznáme) z tohto obdobia sa zachovala Anonymova kronika Kronika Šimona z Kézy. Anonymova kronika pochádza z pera anonymného notára kráľa Bela III. Oslavuje maďarskú dynastiu Arpádovcov a maďarskú šľachtu. Opisuje hrdinské činy maďarských feudálov. Slúži s určitými výhradami ako prameň maďarskej i slovenskej etnografii a historiografii. Zaznamenáva veľa slovenských miestopisných názvov. V kronike sú tendenčné báje a povesti o slovenských predkoch (napr. povesť o nitrianskom kniežati Zuburovi, ktorý bol zajatý a obesený na vrchu pomenovanom podľa neho). Kronika Šimona z Kézy (kaplána a kronikára kráľa Ladislava IV.) opisuje osudy Maďarov od bájnych čias do obsadenia Podunajskej nížiny. Medzi najzaujímavejšie miesta kroniky patria pasáže o konci vlády veľkomoravskej dynastie Mojmírovcov a poznámky o rozvrstvení uhorskej spoločnosti. Postupom času synkretizmus náboženských a svetských elementov sa začína v niektorých literárnych žánroch narúšať v prospech svetských, najmä v latinskej vagantskej poézii (ľúbostné, pijanské a satirické piesne a veršované spory), satirickej próze (satiry, pamflety, paródie), mravoučnej i zábavnej próze (exemplá, bájky, anekdoty, facécie, poviedky a cestopisy) a odbornej próze (bestiáre, traktáty, komentáre, učebnice, lexikony). Vagantská (scholárska, študentská, žiacka) poézia – písali ju klerici (univerzitní študenti) a len sčasti vaganti (potulní študenti), ktorí putovali európskymi krajinami a navštevovali rozmanité univerzity. Dostávala sa do slovenského prostredia zásluhou cudzích vagantov, ale aj prostredníctvom domácich študentov, ktorí absvolvovali zahraničné univerzity (aj Trnava 1635, Košice 1659). Ľúbostné piesne – Dcéra, ak súhlasíš, chcem ťa pochváliť, Narieka mníška v nevýslovnom žiali; pijanské piesne – Zaumienil som si, že zomriem v krčme, Bachus, vitaj milý a vytúžený (tu sa zachovali aj satirické pohrebné veršované lamenty nad pijanmi a žartovné veršované dialogizované spory ženy s opitým mužom); satirické piesne – Abecedná pieseň o ženách, Cyprianova hostina, Syn môj, buď zlomyseľný; žobravá pieseň, poľovnícka pieseň. Zachovával sa vagantský 13-slabičný verš so združeným rýmom alebo vagantská štvorveršová 13-slabičná strofa.
V európskych cirkevných i laických kruhoch sa v 14. a 15.