V renesancii – nie som už len reprezentant, ale i sám sebou, reprezentujem vlastné pocity. Prvkom renesančnej poézie je empirický metodologický postoj k prírode a spojenie filozofie s vedou, nie opozícia kresťanstvo - umenie. Humanistické poetiky vypracovali ideál učenca, prototyp (ten, ktorý tvoril vedu). Hrdinom bol učenec, ktorý sa zaoberal antickou vedou a kresťanskou filozofiou (spojenie filozofie a vedy). Latinská humanistická literatúra na Slovensku odráža problémy a názory spoločensko-politické a tie, ktoré sa prejavujú v národnej inteligencii. Inteligencia sa zaujíma o ľud, zdôrazňuje sa historicita, problémy sa zachytávajú prostredníctvom latinčiny, sú to úvahy, traktáty. Nachádzame zárodky emocionálnej lyriky. Hrdina nie je univerzálny, ale konkrétny, žije so súčasnosťou, problémami 16. storočia. Reformácia počiatočnou ľudskou živelnosťou využíva priestor latinskej tvorby, aby došlo k znárodneniu humanizmu. Reformácia zasiahla vyššie vrstvy (zásada: koho majetok, toho náboženstvo). Využíva ľudovú sféru, aby presadila zásady renesancie, latinskej kultúry vo verejnom živote. Snaha presadiť cez češtinu to, čo je písané v latinčine. TYP HRDINU V DUCHOVNEJ A ĽÚBOSTNEJ POÉZII
Historická pieseň – veľmi aktívna, má široký záber. Hrdina je jednoduchý človek, môže ísť aj o kolektívneho hrdinu. Všetko, čo sa odohrá, bude hodnotené z jeho pohľadu. Je tu refrénovitosť po každej časti, rytmus. Všíma si odpor proti Turkom a protihabsburské zmýšľanie. Do literatúry 16. storočia vstupuje nový typ hrdinu – pomstiteľa. Dostane sa do duchovnej poézie časového charakteru (bojovný, odvážny). Tento typ hrdinu sa neskôr bude objavovať v umelej tvorbe typu zbojníka – boj proti pánom. Najstaršia historická pieseň – 1526 – O krále Ľudovíta .... porážce
Historické piesne akoby sledovali demokratizáciu a bližšie spojenie s ľudovou slovesnosťou. U hrdinov sa objavuje vlastenecké cítenie. Koncom 16. storočia v historickej piesni i duchovnej lyrike sa objavuje typ človeka, ktorý sa cíti zúfalý, ponížený. Nešťastia zoslané na Uhorsko nie sú preňho len božie rany, ale aj zrada aristokracie Uhorska, ktorá chce získať veľké majetky, dohodne sa s Turkami. Vystupujú proti Nemcom, Habsburgovcom, nešlo o náboženstvo, ale o majetky – spojenie s Turkami ako s pohanmi. Bili sa o moc, vlastenecké cítenie bolo veľmi malé, nezaujímala ich uhorská krajina, iba ich majetky. V priebehu 17. storočia sa mení koncepcia literárneho vývinu historickej piesne a dostáva sa aj do duchovnej poézie – nekonečné boje, spustošenie Uhorska sa vnáša do epiky.