Aktivizujú sa kresťanské životné formy, čiastočne nadväzuje na stredovek, pokračuje však aj v niektorých renesančných črtách. Najpodstatnejšou črtou a prejavom je rozpor, kontrast, antitéza, protiklad, z toho vyplýva pohyb, zápas, opozícia, nepokoj, paradox, heroický pátos. Protiklady: svetská – náboženská tvorba, ľúbostná – náboženská poézia, pátos – racionalita, láska – nenávisť, život – smrť. Všetko je v neustálom pohybe, typickou barokovou atmosférou je pohyb, napätie, ktoré vyvoláva opozícia. Zo stredoveku preberá vyumelkovanosť, z renesancie tematiku (svetské postavy, témy). Ľudia si bohatstvom pripomínajú pominuteľnosť. Barokový – prívlastok poukazuje na zvýšenú hladinu vnútorne prežívanej a navonok manifestovanej religióznosti. Vrcholil v 17. storočí, najmä vo výtvarnom umení a architektúre.
V 17. storočí – objavy a vedecké práce (Galilei, Newton, Bacon, Descartes, Spinoza), rozvoj poznania. Toto obdobie z hľadiska vývinu ľudského poznania nie je návratom do stredoveku. Religióznosť aj pokrok sa rozvíjajú. Celý barok vychádza z myšlienok novovekej renesancie, využíva obrazové prostriedky z tohto obdobia a zo stredovekej gotiky. Človek sa bál o život, panovala neistota – útek ku kajúcnosti, k modlitbe, ku spevom.
Zdôrazňuje expresívnosť, výrečnosť a reprezentatívnosť. Podčiarkovanie dočasnosti ľudského života. Objavuje sa barokový senzualizmus (všetko vnímam zmyslami). V slovesnom umení, v poézii vzniká jeden z najparadoxnejších žánrov v dejinách básnictva – mysticko-erotický veršovaný výlev. Výrazové formy baroka sú tesne späté s cirkevno-náboženským katolicizmom. Barok bol však univerzálny sloh a presadzoval sa v katolíckej i protestantskej zložke umenia. Barokové antitézy:
1/ hmota, príroda – duch realizovaný najčastejšie Bohom
2/ hmotná, zmyslová realita (pozemský svet) – nehmotné, metafyzické, transcendentné (nadpozemský svet)
3/ statickosť – dynamickosť
4/ snaha po harmónii – disharmónia vyvolaná pohybom
5/ veci zachytené v konkrétnom čase – nadčasová večnosť
6/ teatrálnosť (neprirodzený pátos) – vrúcnosť, emocionálnosť
Centrálnym hrdinom – svätec, niekedy mučeník, na druhej strane hrdina dobyvateľ, vodca, dobrodruh. Skutky postáv pramenili z premáhania a sebapremáhania. Barokový hrdina sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla. Musel premáhať svetské pokušenia. Hrdina je zachytený aj v brutalite. Človek, ktorý sa všetkého vzdal, utiahol sa a venoval sa životu posmrtnému. V baroku nastáva silné nacionalizovanie a uvedomovanie si národného života. Nacionalizácia sa zdôrazňovala formou lamentácií nad vlastným národom, nad útlakom národa.