V stredovekej umeleckej metóde sa uplatňovala binárnosť myslenia, založená na kontraste (božský svet – ľudský, duša – telo, dobro – zlo, hriech – cnosť, život – smrť).
V starých rukopisoch sa texty píšu súvisle, graficky nečlenené. Stredoveká dráma mala epický ráz. Kompozične bola zoradením jednotlivých scén, podstatný bol dialóg, nie konflikt. Medzi komédiou a tragédiou sa nerobil rozdiel. Románom sa nazývali stredoveké rytierske eposy. Stredovek nepoznal moderné druhové delenie na lyriku, epiku a drámu. V cirkevnej literatúre bol hrdinom svätec – ideál kresťanskej dokonalosti, v neochvejnej viere a oddanosti bohu, v múdrosti, mravnosti, statočnosti a askéze. V šľachtickej literatúre sa stal hrdinom bojovník, šľachtic, rytier. Išlo tiež o zidealizovanú postavu, ktorá musela mať šľachtické cnosti – statočnosť, múdrosť, oddanosť pánovi, ochrana bezbranných a úcta k ženám. V mestskej literatúre sa uplatnil aj hrdina z nižších vrstiev – sedliak, lekár, advokát.
Náboženské poetické žánre: žalmy (oslavné a kajúce spevy v Starom zákone), hymny (chválospevy na boha a svätcov), trópy (v gregoriánskych spevoch), sekvencie (spev nadväzujúci na poslednú slabiku aleluja), antifóny (striedavé spevy dvoch zborov alebo predspeváka a kňaza), responzóriá (bohoslužobné spevy spievané striedavo medzi kňazom a veriacimi), litánie (spievané modlitby zložené z krátkych zvolaní a prosieb k bohu), plankty (lamentácie Márie nad Kristovou smrťou), modlitby, piesne – veľkonočné, vianočné, križiacke, pútnické, vojnové, o svätcoch, makabrické (tance smrti).
Predpisy liturgických obradov sú uložené v liturgických knihách: breviár (modlitebná kniha s predpísanými modlitbami), misál (omšová kniha s obradmi omše). Náboženské piesne obsahujú kancionále (spevníky).
Svetské poetické žánre: vzťahujú sa najmä na ľúbostnú poéziu, planktus (nárek lásky), pastorála (dialogická pastierska pieseň), epištola (básnický ľubostný list obsahujúci nárek, chválu), alba; vzťahujúce sa na prírodu – pastorála a ekloga; na pijanskú poéziu – pijanské piesne vagantov; na satirickú poéziu; na mizogynskú poéziu (spory o ženskej hriešnosti a falošnosti); na stavovskú poéziu; na parodickú poéziu; na dvornú poéziu – rytiersko-šľachtická a kurtoázna poézia trubadúrov a minnesengrov, križiacka pieseň, tanečná pieseň, rytiersky epos, serenáda, elégia; na lamentovú poéziu – epitaf, enigma (hádanka), proverbium (porekadlo, príslovie), aforizmus, gnóma (poučný výrok), sentencia (mravoučná myšlienka), maxima (pravidlo mravného správania), epigram, dedicatio (venovanie, venovacia báseň), balada, romanca.
Kategorizácia svetských poetických žánrov: didaktická, časová, príležitostná, historická.