Náboženské prozaické žánre: hagiografie (opisy života svätcov), martyrológia (zoznamy kresťanských mučeníkov), pasionály (zbierky legiend a životopisy svätcov v liturgických knihách), vitae (životy svätcov), legendy, apokryfy (rozprávanie s náboženskou látkou zo Starého a Nového zákona), kázne, homílie (kázne vysvetľujúce biblický text), postily (vysvetlenie biblických miest), paraboly (podobenstvá), exemplá (krátke príbehy vkladané do kázní).
Svetské prozaické žánre: báje, bájky, povesti, poviedky, romány, rytierske eposy, fabliaux (žartovné alebo kritické rozprávanie z meštianskeho a dedinského prostredia), facécie (žartovné rozprávania , neraz erotického a samopašného charakteru), anekdoty, listy, pamflety, cestopisy, hádanky, logogrify (hádanka, kde sa k slovu pridávajú alebo uberajú písmená), rébusy.
Náboženské odborné žánre: konkordancie, synopsy, teologické traktáty, exegézy, apológie, katechizmy.
Svetské odborné žánre: kalendáriá, diáriá, anály, kroniky, traktáty, komentáre, dišputy, dizertácie, lapidáre (knihy o kameňoch), lucidáre (knihy o prírode, náučné slovníky), polemiky. Náboženské dramatické žánre: vianočné hry, veľkonočné hry, pašiové hry (o Kristovom utrpení a umučení), hry o Antikristovi, hry o raji, hry o Božom tele, mystériové hry (o Kristovom živote), biblické hry, legendové hry, mirákulové hry (legendové s dôrazom na zázraky), moralitné hry.
Svetské dramatické žánre: interlúdiá (medzihry, krátke scénky vkladané medzi dejstvá vážnych hier), frašky (hry s prehnanou komikou), fašiangové hry, pastorály (pastierske hry).
V stredovekej literatúre neexistovala dnešná kompozícia, elegantnosť sa videla v hromadení odbočiek od témy. V jednom diele sa mohlo rozprávať o viacerých témach. Päť častí: úvod, rozprávanie, dokazovanie tvrdení, vyvracanie protivníkových tvrdení a záver. V literatúre bolo veľa topov a topických formuliek (invokácia, uchádzanie sa autora o priazeň poslucháčov alebo čitateľov, topografické schémy, opisy pozemského raja, sveta a pod.). Rétorický literárny štýl a jazyk charakterizovala veľká ornamentálnosť, dekoratívnosť, kvetnatosť, expresívnosť a emocionálnosť. Boli rozšírené amplifikačné (rozširovacie, rozmnožovacie) a kumulačné rétorické štylistické prostriedky. Trópy a figúry: perifráza, personifikácia, litotes, komparácia, apostrofa, antitéza, pleonazmus, gramatický, tematický, veršový a strofický paralelizmus. Medzi zvláštnosti štýlu patrilo miešanie zábavného s vážnym s požiadavkou poúčať, tešiť, zabávať a dojímať.

Žánre svetskej tvorby v stredoveku
Svetský charakter mala šľachtická literatúra. Sústreďovala sa na oslavu feudálov, rodov a slávnych činov, života i cností vznešených hrdinov. Konkrétne môžeme vravieť o uhorských latinských análoch a kronikách. Skladateľmi a šíriteľmi šľachtických svetských žánrov v domácom jazyku boli profesionálni speváci, hudci, tanečníci, herci a rozprávači – ingrici. Pochádzali z nižších spoločenských vrstiev, zdržiavali sa na šľachtických dvoroch, ale umenie predvádzali aj na trhoch a v krčmách. Cirkevné i svetské autority odsudzovali činnosť tejto profesie, ale v podstate ju trpeli. Slovanský repertoár igricov zanikol pravdepodobne koncom 11. storočia. V Uhorskom štáte igricov slovanského pôvodu postupne vytláčali maďarskí igrici. Pretvárali najmä hrdinské a historické piesne, zábavné epické skladby a dramatické scénky. Povesť o Svätoplukovom záhadnom zmiznutí, pustovníckom živote na Zobore i o smrti je zaznamenaná v Kosmovej kronike, v Dalimilovej kronike.