Gábor sa nesústredí na jedného hrdinu, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok. V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, veď Ežo je bratranec Gábora, ale v druhom epose sú už len vedľajšími postavami. Na koniec zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam. Najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva. Ďalším autorom, ktorý priblížil zemianstvo v slovenskej literatúre bol Svetozár Hurban Vajanský. Tento najstarší syn J. M. Hurbana sa vo svojej prozaickej tvorbe sústredil na zobrazovanie života vyšších spoločenských vrstiev. Typickou postavou je zeman alebo statkár. Zamýšľal sa nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora, nad jeho účasťou v národnom živote. V románe Suchá ratolesť sa orientuje na udalosti 70. rokov 19. storočia. Dej je umiestnený na západné Slovensko. Hlavnou postavou je zeman Stanislav Rudopľský – posledný potomok starej zemianskej rodiny. Žije v zahraničí bezstarostným životom. Po čase sa z potuliek po Európe vracia do Rudopolia, kde zdedil kaštieľ, ale nemá žiadny vzťah k slovenskému prostrediu. Zásluhou rodiny statkára Karola Vanovského, učiteľa Tichého a Adely Rybáričky sa však zbližuje s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky v živote spoločnosti. V rozhovore s tichým síce uvažuje o úpadku zemianstva, ale potom prichádza k záveru, že najlepší jedinci môžu zohrať pozitívnu úlohu v tomto boji. „Nikto nezastaví hynutie zavinené vlastným hriechom...“ „Ale prečo by neprišli jednotlivci, takí ako ja?“ Takéto myšlienky neboli reálnou skutočnosťou. Nimi si spisovateľ zatarasoval cestu poznania ďalšej diferenciácie spoločnosti. Autor reagoval na mnohé stránky národného života. Kriticky sa staval k politickej pasivite na Slovensku. Zamýšľal sa nad problematikou národného umenia a nad jeho funkciou v živote. Z deja vidíme, že Vajanského pohľad na zemianstvo je nereálny. Dúfa, že zemianstvo nezanikne a že len ono môže priniesť národu obnovu v spojení s inteligenciou. Opisuje kladných hrdinov – predstaviteľov hynúceho zemianstva ako ľudí budúcnosti. Ľud považoval len za nevedomú masu, ktorú treba viesť. Posledným autorom, u ktorého by som chcel poukázať na tému zemianstva je Martin Kukučín a to v diele Keď Báčik z Chochoľova umrie.