Veľmi prešibane, ba priam ako podvodník si v podobnej situácii počínal Bertolt Brecht. Poľahčujúcou okolnosťou je, že mu hrozilo vylúčenie. Všetko záviselo od poslednej skúšky na vyššej škole v Augsburgu. Lenže tá sa mu nepodarila! Čo teraz?
Brecht si obstaral červený atrament a vo svojej písomke ním popodčiarkoval niektoré miesta, do ktorých neboli urobené zásahy. Potom zašiel za učiteľom a s nevinnou tvárou a prekvapeným pohľadom sa ho spýtal, prečo je to či ono podčiarknuté. Tomu dobrákovi vystúpil na čelo pot a rozpačito požiadal Brechta, aby mu prácu ponechal, že si ju v pokoji premyslí. Brecht síce prácu nedostal naspäť, zato však dostal lepšiu známku a odchod zo školy mu už nehrozil.

Konrad Adenauer, prvý nemecký spolkový kancelár po r. 1945, bol síce v škole pokladaný za veľmi dobrého žiaka, no príležitosť trochu si zašvindľovať ho priveľmi lákala, než aby bol ochotný nechať ju nevyužitú.
Táto informácia pochádza priamo od neho: Ako osemdesiatštyriročný raz v televíznej relácii dobromyseľne vykladal: „... nie je to veľmi správne, že my, maturanti, sme zhodou okolností mali vtedy vopred pripravené všetky písomky. Napríklad na tri témy písomných prác sme si určili komisiu, ktorá rozhodovala a udeľovala pokyny. A pri písomke z latinčiny, ktorú sme tiež mali – to, čo sme robili, je naozaj nemorálne, milé poslucháčky a poslucháči – nuž, pri tej latinskej písomke sme si určovali dokonca aj rozdelenie chýb. Jeden musel mať toľko chýb, druhý toľko a toľko, a napokon najlepší nemuseli mať vôbec chybu. Ja som bol jednou z vedúcich osobností, ktoré organizovali prípravu maturitných skúšok pre celú triedu.“
Toto rozdelenie chýb, múdra organizácia práce, to je pre Adenauera typické. A že bol aj dobrým žiakom, to dokazujú jeho vysvedčenia. Kto poznal jeho duchovnú úroveň – a jeho autobiografia na to poskytuje veľa podnetov – určite uzná, že školské úspechy mu nepadali z neba, a že neraz sa o ne musel tvrdo pričiniť. Potvrdzuje to aj poznámka na jeho maturitnom vysvedčení: „Vo všetkých vyučovacích predmetoch je rovnako usilovný a prejavuje o ne živý záujem.“

Napoleon Bonaparte vôbec nebol vzorný žiak. V matematike však svojich spolužiakov prevyšoval a jeho silnou stránkou bol zemepis a dejepis. Dosahoval nanajvýš priemerný výkon, a niekedy ani ten nie. Neustále bol na vojnovej nohe s pravopisom. Aj rukopis mal príšerný.
Za jeho vlády mu raz predložili na podpis ťažko čitateľný spis. V hneve napísal na jeho okraj stručnú poznámku. Keď sa spis dostal k príslušnému ministrovi, začalo sa rozpačité lúštenie. Ako vlastne cisár rozhodol? To, čo je tu na okraji napísané, znamená odmietnutie, alebo vyjadrujú tie čarbanice azda súhlas?
Napokon sa opovážili spýtať samého cisára. On vraj na okraj napísal slovo „nečitateľné“.