André Gide sa neskoršie priznal, že občas predstieral mdloby, len aby sa vyhol „školským trýzniteľom“.

Veľmi by sme zjednodušovali, keby sme na základe týchto príkladov obvinili školu zo zlyhania. Musíme si uvedomiť, že tu išlo v podstate o výnimočné prípady. Tie potvrdzujú najmä skutočnosť, že škola vôbec nemusí určovať osud človeka!
Istý článok v časopise Reader´s Digest (Výber) prináša štatistiku, ktorá, zdá sa, že potvrdzuje vzťah medzi školským výkonom a neskoršou úspešnosťou v živote.
Kde je teda pravda? Musíme si uvedomiť, že „dobrý žiak“ má lepšie šance dostať sa v živote ďalej. Zoznam tých slávnych a úspešných, ktorí boli výborní už v škole, by bol podstatne dlhší ako rovnaký zoznam tých, ktorým sa v škole nedarilo!
Možno tu uviesť mená, ako napríklad Thomas Morus, Isaac Newton, Carl von Linné, Gottfried Wilhelm Leibniz, Adolf Kolping, Werner Heisenberg, Vladimír Iľjič Lenin, Rosa Luxemburgová, Martin Heidegger, Erich Kästner, Louis Braille, Otto Hahn a mnohí ďalší.
Dôležité je predovšetkým to, že slabé školské výkony alebo nižšia úroveň inteligencie, dosiahnutá pri testovaní, vôbec nepredurčujú človeka na priemernosť či dokonca na neúspešnosť v živote.
Čo mali teda ukázať tieto príklady, epizódy zo života známych ľudí, ktorí do školy neradi chodili, nezískali uznanie učiteľov, čiastočne alebo aj celkom zlyhali, no nakoniec vytvorili čosi výnimočné a stali sa slávnymi? Mali azda len pobaviť čitateľa? Zaiste, aj to. Mali ho povzbudiť? Áno, to tiež. Alebo ešte čosi viac?
Mali predovšetkým ukázať, že to, čo sme schopní u človeka hodnotiť ako inteligenciu, predstavuje len časť jeho osobnosti, ale nie tú najdôležitejšiu.