Karikatúra

Tak ako každý človek, chodím do obchodu a človeka poteší, keď sa k obsluha milo správa. Keď ma mama raz poslala do obchodu, stretla som istú pani. Pracovala tam ako predavačka. Len, čo som ju prvýkrát videla, zdalo sa mi, že má dve hlavy a na nich slamu. Na tvári veľký nos a pod nosom úzke ústa, ale iba na prvá pohľad, pretože keď sa rozhovorí, neprinúti ju prestať ani stádo volov. Piroška, tak ju volajú, by mala nosiť okuliare, a to s veľkými dioptriami, lebo keď ma zbadala vykríkla na celý obchod:,, Aké chutné chlapčiatko ! Uznajte, že som sa musela trochu zahanbiť. Odpustila by som jej keby si to ešte stále nemyslela. Načo, aj dve hlavy sú niekedy málo. Potom pribehla ku mne a vyštípala ma svojimi širokými prstami, ktoré už určite neboli vyživované krvou, pretože jej v tom bránili tisícky prsteňov na jej ruke. Keď sa tá kôpka slaniny pohne, podlaha v obchode sa láme. Tá podlaha v obchode už bola taká rozbitá, že teraz ju musia meniť. Raz som videla vtáky hniezdiť v obchode a nemohla som pochopiť, čo tam tie vtáky hľadajú. Už som sa chcela ísť sťažovať, ale ešte raz som sa prizrela bližšie a už som na to prišla. Veď to bola naša známa pani predavačka s klobúkom, o ktorom som si myslela, že sú to vtáky hniezdiace v obchode. Na ,,kostýme nosí akúsi burinu, ktorú som ráno ešte videla v mestskom parku. Cez zimu nosí aspoň päť svetrov, vraj aby neprechladla. Keď spočítame tých päť svetrov a jej telesnú hmotnosť, myslíte si, že valec hladí chodník. Každé ráno určite na seba vyleje aspoň liter voňavky. Keď ľudia zacítia vôňu týždeň starej ruže, tak rýchlo nakúpia, čo môžu a utekajú preč, len aby nemuseli počúvať jej klebety.