Človek má hneď po narodení určený svoj osud, najkrajšie časy sú, keď dieťa rastie a rodičia len čakajú kedy mu začnú rásť zúbky, povie prvé slovko: tata, mama. Keď som prvý krát otvorila očká a začala spoznávať nový svet v ktorom sa práve nachádzam, merala som 53cm a vážila 3700kg. Hlavičku som začala zdvíhať od druhého mesiaca. Zrazu nastane skrat chodím už do jasličiek, škôlky, hľadám si kamarátov. Nastane siedmy rok života a z 53-centimetrového bábätka je veľká kočka, ktorá chodí so šlabikárom v aktovke a vyberá si prvé obľúbené predmety. Skončí sa krásne detstvo v ktorom vás obdarúvajú láskou z každej strany a nastáva vážna práca. Vyberáte si svoje záujmy, posudzujete ľudí podľa toho či sa vám páčia alebo nie. Zrazu sú už za nami 3 roky školskej dochádzky, máme desať rokov a čas len tak letí. Trinásty rok života, to si už hladáte kamarátov, niektorí väs podrazia a druhí držia nad vodou. Začínajú hádky s rodičmi prečo vás nepúšťajú dlhšie von, keď ostatní môžu byť dlhšie.

O nič neprichádzate. Každá situácia je určená na určitý čas. Štrnásty rok, dá sa povedať že to je najdôležitejšie obdobie mladého človeka.Násťročný si vyberajú stredné školy podľa záujmov a podľa toho čo by chceli v živote dosiahnuť.Prípravy na príjmačky, ani sa nenazdáte a zrazu chodíte na stredné školy kde dosahujete čislo šesťnásť rokov. To je vek keď už nie ste z právneho hladiska čiastočne pod zákonom,chceli by ste byť maximálne slobodný a nemať žiadne zákazy len si tak naplno žiť. Začínat esa starať sám o seba a učíte sa sebestačnosti. Nie je dobré ak si zvyknete na to, že vám rodičia doteraz všetko vybavovali, lebo neskôr si nedokážete sami nič vybaviť. Skúste sa nad tým zamyslieť prečo chceme byť bez dozoru a kontroli. Keby ste to vyskúšali určite by vám po čase veľmi chýbalo že vám nediriguje život! A vy by ste len chodili a mali veľkú chuť vykričať do sveta: Prosím zakážte mi niekto niečo, kde mám rodičov. To najdôležitejšie čo žiadny násťročný človek nehce priznať: Rodičia mali pravdu! A materinskú lásku vám nikto nenahradí.