V jedno krásne slnečné jesenné popoludnie som sa vybrala na prechádzku do prírody.

Obdivovala som pani Jeseň, ako dokázala vyčarovať niečo také nádherné. Stromy boli odeté do pestrofarebných šiat, vrabce čvirikali na veselú nôtu a veveričky pobehovali vo farbistých korunách stromov. V celom lese sa oslavoval príchod jesene a to naozaj veľkolepo.

Chichotavé slniečko sa na mňa pozeralo pomedzi vetvičky a ľahký vetrík sa hral s lístkami všemožných tvarov a farieb. Príroda ma vábila, aby som sa tešila s ňou a ja som nedokázala, a možno ani nechcela odmietnuť. Nemohla som sa ubrániť úsmevu pri pohľade na toto utešené divadielko. Mala som chuť začať tancovať a veseliť sa spolu s celým lesom.

Keď som sa vrátila domov, nikto nerozumel mojej vynikajúcej nálade a pritom to bolo také jednoduché. Stačí sa čo i len pozrieť von oknom a vtedy zistíte, že aj drobné maličkosti vedia človeka naozaj potešiť.