Dobrý deň pani profesorka, milí kolegovia.
Mnohí z vás už určite vedia alebo aspoň tušia, že dnes budem rozprávať o reči tela. Možno si poviete, že v dnešných časoch mobilných telefónov, e-mailov, SMS-iek je pozorovať niečie gestá prežitok. V skutočnosti je opak pravdou. Určite sa aj vám stalo, že vám prišla SMS a vy ste jej ani trocha nerozumeli. Keby ste človeka, čo vám písal videli alebo aspoň počuli určite by ste pochopili, ale takto... To naozaj dôležité, totiž „počujeme“ očami.

Reč tela je pravdivejšia ako to, čo nám prejde cez pery. Podľa antropológa ALBERTA MEHRABIANA získavame v rozhovoroch slovami len 7 percent informácií. Ďalších 38 percent získavame zo zvuku hlasu a 55 percent z reči tela.
Američan BIRDWHISTELL, profesor psychológie, sa zúčastňoval rozhovorov a stopkami pritom meral ich trvanie. Tak prišiel na to, že ľudia nerozprávajú viac ako desať až dvanásť minút denne a že priemerná veta netrvá viac ako  dve a pol sekundy. Nesúhlasím veľmi s tým, že človek rozpráva tak málo. Ja teda určite nie. Ale pre Birdwhistella bolo celkom zrejmé, že 65 percent informácií pri medziľudských stretnutiach verbálneho charakteru nepochádza zo slov.
To, čo prichádza „verbálnym kanálom“, sú len holé fakty. „Neverbálnym kanálom“ sa prenáša to, čo vytvára „obraz v duši“. Medzitóny, držanie tela, nálady, pravé pocity.
 Naše ruky a nohy sú prinajmenej také veľavravné ako náš jazyk. Gestá môžu byť viaczmyselné takisto ako slová. Ich zmysel zistíme až  v súvislosti s inými gestami, ktoré – podobne ako v prípade slov – sú samy osebe ako stratené. Preto jednou z najčastejších chýb, ktorú robíme pri vysvetľovaní reči tela je tá, že sa sústreďujeme len na jednotlivé gestá. Reč tela má svoju vlastnú gramatiku a interpunkciu. Všetko to znie možno veľmi komplikovane, a pritom je to len vec inštinktu.