Reč tela

Dobrý deň pani profesorka, milí kolegovia.
Mnohí z vás už určite vedia alebo aspoň tušia, že dnes budem rozprávať o reči tela. Možno si poviete, že v dnešných časoch mobilných telefónov, e-mailov, SMS-iek je pozorovať niečie gestá prežitok. V skutočnosti je opak pravdou. Určite sa aj vám stalo, že vám prišla SMS a vy ste jej ani trocha nerozumeli. Keby ste človeka, čo vám písal videli alebo aspoň počuli určite by ste pochopili, ale takto... To naozaj dôležité, totiž „počujeme“ očami.

Reč tela je pravdivejšia ako to, čo nám prejde cez pery. Podľa antropológa ALBERTA MEHRABIANA získavame v rozhovoroch slovami len 7 percent informácií. Ďalších 38 percent získavame zo zvuku hlasu a 55 percent z reči tela.
Američan BIRDWHISTELL, profesor psychológie, sa zúčastňoval rozhovorov a stopkami pritom meral ich trvanie. Tak prišiel na to, že ľudia nerozprávajú viac ako desať až dvanásť minút denne a že priemerná veta netrvá viac ako  dve a pol sekundy. Nesúhlasím veľmi s tým, že človek rozpráva tak málo. Ja teda určite nie. Ale pre Birdwhistella bolo celkom zrejmé, že 65 percent informácií pri medziľudských stretnutiach verbálneho charakteru nepochádza zo slov.
To, čo prichádza „verbálnym kanálom“, sú len holé fakty. „Neverbálnym kanálom“ sa prenáša to, čo vytvára „obraz v duši“. Medzitóny, držanie tela, nálady, pravé pocity.
 Naše ruky a nohy sú prinajmenej také veľavravné ako náš jazyk. Gestá môžu byť viaczmyselné takisto ako slová. Ich zmysel zistíme až  v súvislosti s inými gestami, ktoré – podobne ako v prípade slov – sú samy osebe ako stratené. Preto jednou z najčastejších chýb, ktorú robíme pri vysvetľovaní reči tela je tá, že sa sústreďujeme len na jednotlivé gestá. Reč tela má svoju vlastnú gramatiku a interpunkciu. Všetko to znie možno veľmi komplikovane, a pritom je to len vec inštinktu.
Ako prvý začal s vedou o reči tela CHARLES DARWIN a v našom storočí sa výskum v tomto smere veľmi rozšíril. Komunikácií bez slov na popularite pridal aj nástup nemého filmu.  Medzičasom sa veci ujala veda a zozbierala viac ako milión nevedomých a vedomých gest. Vedci pritom natrafili aj na niektoré ťažko vysvetliteľné skutočnosti. Prečo si napríklad  kladieme pri skrížení rúk vždy tú istú cez druhú? Alebo my prikyvujeme ak súhlasíme – no prečo to niektoré národy na svete (Bulhari, Indovia) robia presne naopak?
Ľudská reč sa po tisícročiach, čo sa ňou hovorí, zmenila od základu. Svojim gestám sme však zostali verní. Sú dedičstvom pradávnych čias ľudstva – napríklad ako smiech. Smiech, ktorý pôsobí tak priateľsky, záväzne aj zaväzujúco, nebol kedysi ničím iným ako výstrahou. Psychológovia skúmajúci smiech dnes už totiž vedia, že o čo spontánnejšie sa dokážeme smiať, o to viac sme si so sebou načistom. Neurotici napríklad vôbec nemajú zmysel pre humor, a komu nie je do smiechu, ten je na tom zle.

Rada by som teraz prešla k otázke, ktorá ma zaujala najviac:
AKO KLAMAŤ?

Určite ste si už niekedy všimli istú zaujímavú skutočnosť. Čím vyššie niekto stojí na rebríčku moci, tým skromnejšie sú jeho gestá – a naopak, čím nižšie niekto v tomto rebríčku stojí, tým bohatšia  je jeho gestikulácia. Okrem toho: čím sme starší, tým viac redukujeme svoje gestá – teda moc i vek ich v nás postupne zahladzujú. Na ukážku môžem uviesť názorný príklad. Ak dieťa klame, zakrýva si ústa rukou. Tento nevedomý pohyb sa časom nevytráca, len sa rokmi mení. Ak klame dospelý človek, jeho podvedomie mu zároveň prikazuje pozastaviť svoje slová. Dospelí však nenasledujú slepo svoje podvedomie, snažia sa tomuto pohybu zabrániť. Ruka sa síce blíži k tvári, ale v poslednom momente sa podarí zatiahnuť záchrannú brzdu. Pohyb sa odvedie smerom k nosu, akoby svrbel.  Ak nám klame niekto koho veľmi dobre poznáme, vnímame všetky menšie signály, ktoré vysiela a ktoré zrazu nie sú také, akými vždy boli. Mikrosignálmi, ktoré nevieme účinne kontrolovať, sú napr. vytiahnutie obočia, pohyby ústnych kútikov, stiahnutie zreničiek. Týmito znakmi sa dá odhaliť klamstvo, aj keď predstierame supersignál čestnosti – otvorené dlane. Veľmi dobre majú tento cit vyvinutý najmä ženy a ak sú už aj matkami stávajú sa doslova detektormi lži. Vedci to vysvetľujú predovšetkým tréningom. Mladé matky sa dorozumievajú so svojimi deťmi v prvých rokoch života najmä prostriedkami reči tela. Podobne ten, kto si toto dorozumievanie sústavne cvičí (napríklad politici, je schopný falšovať reč svojho tela. Takýto človek sa však musí veľmi kontrolovať, aby jeho  telo nevysielalo signály, ktoré nie sú v súlade s jeho slovami.
DÁ SA REČ TELA ASPOŇ TROCHU REGULOVAŤ?

Bohužiaľ pre nás všetkých, ktorý si občas radi vypomôžeme malou lžou, znie odpoveď: možno, ale len veľmi málo. Ťažkosť v klamaní spočíva v tom, že naše podvedomie sa nedá len tak ľahko ovládať. Vie sa vždy vymaniť z vplyvu a dokáže konať automaticky. Kto chce vravieť nepravdu a súčastne chce pôsobiť presvedčivo, musí viac-menej potláčať svoje gestá. To sa mu bude možno dariť pri veľkých  gestách. Mikropohyby sa nedajú ľahko dostať pod kontrolu, napríklad spomínané sťahy jednotlivých svalov tváre, rozšírenie a zúženie zreničiek, perly potu na čele, červenanie líc, mrkanie a tisíc iných gest, ktoré poslucháčovi (a predovšetkým divákovi) vnuknú pocit, že vec má určitý háčik. 
STÁTIE A SEDENIE – UHOL POHĽADU

Určíte poznáte ten nepríjemný pocit, keď od niekoho niečo chcete, napríklad chcete vedieť kto by sa podujal robiť tento rok nástenku. Hneď po položení otázky sa všetko zmení. Odrazu sa všetci zamrvia, hľadia všade len nie vám do očí a vidíte, že pri prvej príležitosti vám utečú najbližším otvorom v stene (oknom, dvermi). Nemôžete ich spútať, či ovaliť – nie sme už v dobe kamennej. Ich nohy vám stále prezrádzajú únikové cesty. Ak sa postavíte v smere nôh ihneď menia pozíciu a sú pripravené utekať iným smerom. Kto sa chce vytratiť má nohy vždy „nastavené“ na najkratšiu únikové cestu.
nohy ukazujú nielen to ktorým smerom by sme  sa chceli pohnúť, ale prezrádzajú aj to, kto a čo nás zaujíma. Žena, v skupine mužov naznačujúcich nohami sympatie, bude tento fakt nevedome registrovať a bude sa zdržiavať, kým bude mať túto pozornosť. Ak jej bude jeden z nich obzvlášť sympatický, budú aj jej nohy ukazovať smerom k nemu.
Rozhovory často začíname v trojuholníkovej pozícii. Ak sa v priebehu  rozhovoru  obracajú  dve osoby výlučne smerom k sebe, je to jasná výzva tretiemu, aby sa vzdialil. Je symbolicky vylúčený.

Podobným spôsobom ako držanie nôh ukazuje aj pozícia v sede úmysel uniknúť, kto sedí na hrane stoličky, ten je kedykoľvek  pripravený zodvihnúť sa. Čo ho ešte drží na stoličke, je len konvencia alebo zbabelosť.

RUKY VEĽA PREZRADIA

Ruky vedia povedať „áno“ a „nie“ a hovoria vždy pravdu. Sú vyslovene klebetné a nemôžu nič zamlčať, ani keď sú hlboko vo vreckách nohavíc. Keďže ľudia nevedia udržať prsty pri rozhovore v pokoji, pomôžu vám taktizovať a konať. Ruky vedia zraniť, hladkajú, chvália, robia milé priznania, vzrušujú a uspokojujú, zovrú sa v hneve do pästí, a keď sa zdá, že sa rúti celý svet, spíname ich nad hlavou. V rukách máme nielen cit, pohyby rúk majú aj svoju logiku. Mnohí filozofi (Aristoteles, Kant) v nich videli akúsi externú filiálku nášho mozgu.
Pomocou rúk sme sa ako druh vyvinuli ďalej , to priznáva každá z revolučných teórií. Rukami, ktoré sa stali precíznym „náradím na všetko“, urobil ľudský mozog veľký posun  vo svojom vývoji. Dokazujú to naše frazeologizmy i gestá: zvykneme „držať palce“, ukazovať ukazovákom, klásť si ruku na srdce, priložiť ruku k dielu, vždy sa pokúšame mať čosi pod palcom a často by sme chceli zložiť ruky do lona. Páči sa nám keď nám zobú z ruky, a bolo by úžasné keby sme všetko zvládali ľavou rukou.
OTVORENÁ DLAŇ – MAGNETICKÁ SILA MOCI

Prisaháme zodvihnutou rukou, roztvorenou dlaňou. „Prosiaca ruka“ – otvorenou dlaňou hore ukazuje, že prosíme o láskavosť. Tak demonštrujme, že sa v hierarchii zaraďujeme o trošku nižšie.
Otvorená dlaň je nielen znakom čestnosti, ale aj symbolom sily a moci. Liečitelia často prikladajú ruky, i Ježiš konal zázraky a žehnal pomocou rúk.
Mali by sme sa snažiť, aby sme na iných pôsobili dôveryhodnejšie, a to predovšetkým tým, že budeme častejšie gestami s otvorenou dlaňou pretkávať našu komunikáciu s ľuďmi. Má to v sebe aj charakterotvornú hodnotu. V rovnakej miere, v akej sa tieto gestá stanú zvykom, zníži sa aj sklon utiekať sa k malým a väčším klamstvám. Toto tvrdenie bolo dokázané vedeckými pozorovaniami. Klamať s otvorenými dlaňami sa jednoducho nedá. Sama som to skúšala a okrem toho, že ma dlane nesmierne svrbeli pôsobila som aj úžasne neprirodzene. Ľudia jednoducho vycítia, že klamete.

Vedci, medzi nimi aj špecialista na reč tela DEMOND MORRIS, okrem iného tvrdia, že lži sú šteklivé. Áno, celkom vážne? Vyvolávajú dráždenie určitých nervových zakončení na tvári. Ak nás svrbí nos, ruka sa nedá zastaviť, siahne automaticky na tvár aby dané miesto poškrabala. Niekedy toto gesto trochu pozmeníme a trieme si oko, akoby nám doň vletelo zrnko prachu. Interpretácia? „Viem, je to veľká lož, dúfam však, že to nie je vidieť.“ Muži si  vyslovene silne pretierajú oči, kým ženy používajú rafinovanejšie gestá.

POTRIASANIE RÚK – MIEROVÁ ZMLUVA, ALEBO VÝZVA K BOJU?

Uchopujúca ruka dáva informáciu o tom, či niekoho kontrolujeme, či ho chceme udržať v rukách, či sa podriaďujeme alebo akceptujeme iného človeka ako rovnocenného partnera. Pri pozdrave hrajú dlane výnimočnú úlohu. Ak sa dlaň, ktorú chytáte, pootočí akoby nad vašu, vtedy máte dočinenia s dominantnou osobou. Ak jej toto povolenie, akceptovali ste v priebehu sekúnd rozdelenie rôl. Nenechali ste si len potriasť rukou, nechali ste sa zložiť na lopatky.

Rovnocenní partneri si stískajú ruky tak, že sa ich dlane dotýkajú vertikálne. Prvý stisk je pre ďalší vývoj stretnutia rozhodujúci. Experti na reč tela odporúčajú celý rad protiuchopení, napríklad tzv. „slidestep“ = urobíte jeden krok dopredu a jeden vpravo, a v tom momente musí ten druhý zmeniť svoju techniku a ruky sa dostanú do vertikálnej pozície.