V jednu krásnu zasneženú štrnástu decembrovú noc,ked hviezdy padali,som sa v bardejovskej nemocnici narodila práve ja-malá Dagmarka.Pre mojích rodičov to bol azda milý darček k Vianociam.

Tak ako ubiehali dni,mesiace ubehol aj prvý rok môjho života na tejto zvláštnej planéte a presne po roku som sfúkla svoju prvú sviečku na torte.
Vraj som sa naučila veľmi rýchlo chodiť a rozprávať,takže pri mne museli mať rodičia aj poriadnu kondičku.
Ani som sa nenazdala a nastal rok 1996.Sesť rokov takého nič nerobenia sa pre mňa skončili,nastala povinná školská dochádzka.Tak,ako každý prvák som sa strašne tešila do školy.Bola som na seba hrdá a cítila som sa oveľa dospelejšie s taškou na chrbte.Aj keď prvý rok v škole bol pre mňa dosť nudný,lebo čítať som vedela už v škôlke,ale zistila som,že škola nie je žiadna sranda.Každým rokom som sa k učeniu staviala zodpovednejšie.Ale musím pvoedať,že na známkach sa to neodzrkadluje,ale to bude tým,že sa mi nechce,proste som lenivá,to je moja dosť zlá vastnosť.

No teraz som už deviatačka a práve teraz si uvedomujem,že sa musím učiť oveľa via,aby som sa v budúcnosti dokázala uživiť sama,ale aj moku rodinu.
A čim by som chcela byť v budúcnosti?Nad tým rozmýšľam už veľmi dlho.Najprv to bola učiteľka,potom právnička,no proste seba by som si vedela predstaviť na veľa miestach,ale nakoniec je mojím vysokým cieľom stať sa lekárkou,možno detskou alebo chirurgičkou.Preto bude v štúiu pokračovať na gymnáziu a potom ak Boh dá tak na medicíne.Asi tak o päť rokov na mna myslíte a držte mi palce,aby som úspeše zmaturovala a dostala sa na svojuvysnívanú školu.
Takto doposiaľ vyzerá moj pokojný život na zorbúrenom mori.