Aj keď sa mi z bruška nechcelo, už bol čas a tak jedného prekrásneho nedeľného rána, konkrétne 26. januára 1986 sa niesol chodbami nemocnice v Nových Zámkoch plač dieťaťa. Nebol to plač ako iný, pretože to bol plač života a znovuzrodenia. Niesol sa a bolo ho počuť široko-ďaleko. Bol to môj plač ktorý bol volaním po živote. Ja sa na to nepamätám, ale povedali mi, že som bol veľmi malý a drobný, čo sa teda teraz tvrdiť nedá. Takže, keď si ma rodičia po prezeraní a schválení od doktorov priviedli konečne domov, tak sa okolo mňa zišla celá rodinka. Moja babka vraj povedala: ,, bože ten je ale malý a zlatý“. Lenže keď som sa po čase naučil rozprávať, už začínali mať na mňa trochu iné názory, ale ešte stále to bolo v pohode. V škôlke som mal veľa kamarátov, len učiteľky začínali byť miestami nepokojné, hlavne keď som začal vymýšľať hlúposti.

Ako tak roky ubiehali, zrazu sa zo mňa stal školák. Prví krát som cupotal do školy s taškou na pleciach, ktorá bola asi tak veľká ako polovica z môjho tela. No proste bola obrovská alebo aspoň mne sa taká zdala. V tej chvíli som bol plný odhodlania sa učiť a s chuťou sa púšťať do povinností. No to som ešte nevedel aké to je. Ako tak ročníky na základnej škole ubiehali, ja som rástol a bol som každým dňom múdrejší a múdrejší. Až nakoniec prišiel deviaty ročník a čas rozhodnúť sa, ako ďalej naložím z vedomosťami a čo zo mňa v budúcnosti bude. Voľba padla na SOU strojárske v Šuranoch. Za budúce povolanie som si odhodlane a so skalopevným rozhodnutím zvolil dráhu elektrikársku. Konkrétne som sa mal po štyroch rokoch stať mechanikom-elektronikom so zameraním na spotrebnú elektroniku. Mal sa zo mňa stať expert vo svojom obore. Mal som opravovať elektronické prístroje odborným pohľadom a pájkovačkou v ruke. No realita je iná a opravár zo mňa asi nebude. Nie že by ma to nebavilo ale od budúcnosti čakám viac.

Po zakončení posledného štvrtého ročníka v tomto odbore sa chcem vydať na vysokú školu. Okúsiť pôdu tej najvyššej inštitúcie, ktorá môže byt v oblasti školstva a získať možno aj nejaký ten titul. A samozrejme po tejto strastiplnej ceste sa skúsiť uplatniť na domácom trhu s pracovnými možnosťami ale láka ma aj vôňa cudziny. Spoznávanie nového, doposiaľ mojimi očami nevideného územia za vysokými horami a tromi riekami. Na sklonku môjho života by som chcel mať aj nejakú tú rodinu aby sa ten krásny kolobeh ktorý sa volá život mohol rozvíjať ďalej a ďalej.