Písal sa rok 1986. Každý z nás vie, že tento rok nebol najlepším rokom. V novembri sa stráca jeseň a postupne prichádza zima.
V tomto čase prišiel na svet ďalší člen, ďalší obyvateľ zeme- "ja".

Po príchode z nemocnice som zažil menšiu slávu. Každý sa tešil bábu, ktoré zavítalo do rodiny. Keďže som bol prvorodený, tak najväčšiu radosť a lásku prejavili moji rodičia. V poradí ďalší boli všetci príbuzní. Tiež si ma, každý z nich, zobrali do náručia.
Po 3 mesiacoch som ochorel na alergiu. Bola to priam hnusná choroba. Celá moja detská tvárička bola zohavená. Keďže ma všetko svrbelo, nedokázal som sa prestať škrabať.

Po prevoze do nemocnice pri mne ostala mamina.
celý pobyt prežila so mnou. V duchu plakala a aj slzy vyronila, pretože neverila, že niekedy opäť budem mať krásnu tvár ako predtým. Veľmi jej za to ďakujem, že stála pri mne a nenechala ma napospas lekárom. Práve vtedy som potreboval pri sebe najbližšiu osobu a to bola mamina.
Keď som dovŕšil 1 rok, ako zázrakom všetko pominulo. Moja pleť opäť žiarila. Postupom času som sa naučil chodiť, z čoho tiež mali rodičia radosť. Veď predsa som bol ich prvorodený synček. Krásnučké mimino, ktoré dostalo nesmierne veľa lásky.

Moje vlásky mali farbu zlata a boli jemné ako páperie. Postupom času boli hustejšie a hustejšie. Každý mi ich závidel, aké ich mám zdravé a kvalitné. Očká som mal veľké a modré. Každý, kto sa do nich zahľadel, mal pred sebou priezračnú lagúnu.
Môj noštek som mal trošilinku dohora a to ma robilo jedinečným. Moje uši boli stredobom pozornosti, keď som si išiel lahnúť. Vždy jeden z rodičov pri uspávaní mi ich narovnal, keďže kostičky bábätka sú v takom veku krehké.
Pri úsmeve mi ostali črty mimina.

Telíčko bolo hladké, jemné a vždy voňavé. Ak sa mama i teraz ku mne pritúli, vždy pocíti tú voňu.
Dovŕšil som 5 rok a škôlka na mňa už mávala. Boli to pre mňa tie najhoršie časy. Keďže ráno som plakal, keď ma mama opúšťala. Aj do jej očí sa slzy nahrnuli.
Otec sa mi venoval hlavne po športovej stránke. Túžil mať syna športovca, keďže on bol profesionálny športvovec. Keby sa o to neusiloval, tak by som si šport nazaľúbil. Už od mojich prvých krôčkov ma k tomu viedol. Popri futbale, ktorému sa venujem doteraz, som sa naučil lyžovať. Rodičia mi rozprávali, že vždy som sa rozplakal a radšej som ich vyzul a odhodil preč. Napriek tomu, že tatko mal so mnou strpenie, som sa dokázal nakoniec naučiť lyžovať.
Pravidelne, už šestnásty rok som cez zimné obdobie na lyžiach. Je to krásne, ak človek má možnosť.
vo futbale som mal svoj idol. Bol to tatko. V každom ohľade som sa mu snažil vyrovnať. Mal som sen, byť profesionálnym futbalistom. Verím tomu, že sa mi to raz podarí.

Ako pre každého, tak i pre mňa bola škola len záťažou. Nikdy som sa do školy nechystal s úsmevom. Tie roky mi priniesli v mnohých smeroch niečo nové, nepoznané. Našiel som si tam kamarátov, ale som mal pocit, že to nebudú tí praví, s ktorými prežijem dlhé roky. Bol som skôr v spoločnosti dospelých a tak som kamarátov, či rovesníkov nemal. Hľadal som si nových kamarátov, ktorí boli odo mňa dosť starší, pretože som u nich sa cítil bezpečne a mnohých ohľadoch si pomáhali.

Školské roky ubehli ako voda a mal som pred sebou rozhodnutie kam ďalej. Vybral som si školu podnikania, samozrejme z donútenia rodičov.
Tieto 4 roky neboli pre mňa tie najlepšie. Mal som vždy pred sebou, už ako som nastúpil do školy, záverečnú skúšku. Každý profesor nám pripomínal, aby sme sa učili intenzívne, pretože maturita bude ťažká.
Teraz som už len pár krôčkov od tohto okamžiku. Verím, že sa mi podarí a tak urobím radosť rodičom, ale v prvom rade tiež sebe. Budem už voľný a viac už v zajatí štúdia. svet sa mi otvorí. Vtedy pocítim sám na sebe, aké má svet pozitívne, ale i negatívne stránky.