Vážená pani riaditeľka, vážený pedgogický zbor, drahí rodičia ,milí žiaci!V mene všetkých deviatakov Vás srdečne vítam na oficiálnej časti Rozlúčkovej slávnosti.Sme naozaj radi, že ste sem prišli, aby ste si spolu s nami zaspomínali na naše detstvo.Táto kapitola života pomaly končí, no zároveň začína niečo úplne nové-mladosť.V septembri to bude práve deväť rokov odvtedy, čo sme po prvýkrát nesmelo,držiac za ruku mamu či otca, vkročili do školy.Strach a neistota pominuli, keď sa k nám prihovorila naša prvá pani učiteľka.V triede sme si našli nových kamarátov a spoločne sme bojovali s prvými písmenkami,číslicami,násobilkou aj vybranými slovami.Takto nám preletel prvý stuúpeň.Ani sme sa nenazdali a opäť prišli obavy a strach z druhého stupňa, no po prvých mesiacoch sme boli opäť v pohode.Zistili sme,že učitelia nie sú žiadny strašiaci, ale obyčajný ľudia, ktorý sa nás snažia len niečo nové naučiť.

Postupne nám pribúdali domáce úluhy,z ktorých sa pomaly, ale isto stávali skôr prestávkové úlohy.Tiež sme si navzájom veľmi ochotne pomáhali cez písomky či previerky opisovaním, alebo pri ústnom skúšaní našepkávaním.Vieme, že sa preto na nás často pani učiteľky hnevali, ale veď aj tým sme sa učili, no nie?Mimoriadne náročný bol pre nás najmä deviaty ročník,v ktorom sme sa pripravovali na monitor a prijímacie pohovory.Teraz to už máme všetko za sebou a patrí sa Vám, milé pani učiteľky, poďakovať za naše vedomosti, za more skúsenosti,čo ste nám odovzdali, za váš dobrý príklad, korý sa snažíme nasledovať, no najmä za Vaše oceľové nervy,ktoré sme nikdy nezabudli aspoň trošičku ponaťahovať.Za tolerovanie našich výstrelkov patrí osobitá vďaka našim triednym učiteľkám, ktoré boli pre nás ochotné obetovať aj svoj voľný čas a denne riešili naše žabomyšie vojny.S ich pomocou sme pomaly tažkými krokmi kráčali vpred.Dnes si spomíname naše spoločné výlety,bláznovstvá, radosti,víťazstvá či prehry.No teraz to už máme všetko za sebou a neostáva nám nič iné, ako pozrieť sa dopredu a vykročiť.

Sme odhodlaní splniť si svoje sny a túžby hoci vieme, že cesta k nim vedie cez mnoho prekážok.Nebude jednoduché ich prekonať,no my to zvládneme, lebo sme sa naučili len tak sa nevzdať.A čo dodať na záver?Snáď popriať len toľko, aby sa Vám takí žiaci ako sme boli my do rúk už nedostali.Nielen preto aby ste nemuseli odznova prežívať to isté trápenie, ale aj preto,aby spomienka na nás bola neopakovateľná a jedinečná.Prajeme Vám ešte veľa milých a poslušných žiakov a sebe želáme mnoho úspechov v daľšom živote.Ešte raz Vám všetkým chceme povedať jedno veľké ĎAKUJEME.