Vážená pani riaditeľka, milý profesorský zbor, Vážení rodičia a milí spolužiaci.

Stretli sme sa tu tento slávnostný večer, aby sme si spoločne pripomenuli, že už aj na nás čaká tá skúška dospelosti, a už čoskoro opustíme brány našej školy aby sme sa poberali ďalšou cestou, cestou plnou nových predsavzatí, cestou plnou nových očakávaní.

Jeden by povedal, že stredná škola je ako veľká križovatka. Často svieti zelená, ktorá nám voľný smer značí, inokedy skočí červená a potom zostaneme zaskočení. Ktorý smer je ten správny, a ktorý nie, to nám žiaľ nikto nepovie. Celé štyri roky sa snažíme úspešne prejsť touto križovatkou, no občas musíme rátať aj s tým, nie každý voľný smer nás musí zaviesť na správnu cestu. Dnešný svet je plný nástrah, temných uličiek, a preto sme sa tu dnes stretli na našej Stužkovej, aby sme si aspoň symbolicky pripomenuli, kam sme to za tie necelé 4 roky spoločnými silami dotiahli, a že naše cesty ešte nekončia, nasleduje najťažšia, ale úpenlivo očakávaná skúška dospelosti, Maturita. Tieto žiarivo zelené stužky by nám mali pripomínať, čo všetko sme museli prekonať, z akých zákutí sme sa to museli vyškriabať a čo sme si následne mohli užívať.

Vážená pani riaditeľka, milý pedagogický zbor. Vy ste tí, čo s nami blúdili tou obrovskou križovatkou a následne pomáhali nájsť správne východisko. Denno-denne sme sa stretávali na vyučovaní, a vy ste nás mali šancu pozorovať ako sa meníme. Veľakrát ste museli znížiť rýchlosť, ale vyplatilo sa to. Dnes nás tu máte nastúpených pred Vašimi zrakmi, sme plný nových skúsenosti, a očakávaní. Zaiste to pre Vás nebola ľahká úloha, ale verím, že si po dnešnom večeri, a hlavne po úspešnom zmaturovaní každého z nás môžete povedať, že sa ta námaha vyplatila. My, Vaši študenti, sa budeme snažiť z plných síl, aby sme prekonali nielen samých seba, ale aj vaše predpoklady. Dúfam, že práve dnešný program Vám bude aspoň malým zadosťučinením, a obrovským Ďakujeme, a že vo Vás tento program zanechá len príjemné spomienky.

Rovnako mi dovoľte poďakovať našim milým rodičom. Títo najcennejší ľudia v našich životoch nás viedli celú tú dobu, vychovávali nás, vštepovali do nás zárodky našich osobností. Práve títo dvaja ľudia, mama a otec, nás držali za ruky, keď sme sa pokúšali o svoje prvé kroky. Videli nás rásť z tých maličkých človiečikov na slobodne mysliace, meniace sa osobnosti. Vychodili sme Základnú školu, a prišli sme až sem, na prah dospelosti, Strednú školu. Už tri a pol roka preletelo od vtedy, čo sme znovu zasadli do lavíc, a zo školáčikov sa stali študenti. Verím, že vy, milí rodičia si tiež môžete povedať, „Áno, som na svoje dieťa hrdý“. Už sme síce vyrástli z vláčikov a Barbie bábik, ale vždy tu budete pre nás vy, naši ochrancovia, u ktorých vieme, že vždy nájdeme otvorenú náruč, útechu i radu v ťažkej situácii, za čo sme Vám veľmi vďační. Ste pre nás všetkým a my navždy ostaneme Vašimi deťmi, neodhliadnuc od toho, ako ďaleko sa momentálne od Vás nachádzame. Vy ste si s nami toho museli zažiť azda najviac, a nie vždy išlo o prechádzku ružovou záhradou. Ešte raz mi dovoľte všetkým poďakovať, za Vás čas a lásku, ktorú nám denno-denne preukazujete.

A teraz, milí hostia, dovoľujem si Vás tu všetkých znovu privítať na Stužkovej slávnosti 4.D a popriať Vám veľa zábavy. Ďakujem za Vašu pozornosť.

{venovane pamiatke nasho zosnuleho spoluziaka Viktora}