Vážený profesorský zbor, milí rodičia!

Pred Vami stojí tridsať mladých ľudí na prahu dospelosti. Tridsať párov očí Vás víta pohľadom a verí, že dnešný večer bude patriť všetkým nám.

Sme gymnazisti všeobecného zamerania na Exnárovej 10 v Košiciach. Pred štyrmi rokmi sme zasadli do nových lavíc 1.B triedy. S otáznikom v očiach, ale so smelými plánmi a ideálmi sme začali školský rok 2003. Pomaly sme si už zvykli na rušné študenstké chvíle, na denno denný trenažér mozgových buniek, keď tu zrazu máme končiť. Veru tak, štyri roky ubehli a my sa budeme lúčiť. Verte, bude nám chýbať školský babylon chodieb, prísni profesori, ba dokonca aj jedálenska strava. Krásne študenstké roky sa nám pomaly končia.

Dnešný večer je poďakovaním pre ľudí, s ktorými sme denne v kontakte, ktorých si vážime a ktorí nám pomáhajú. Škola je najkrajšie obdobie každého človeka. Študentské časy sú najbláznivejšie, najromantickejšie, ale aj najzodpovednejšie. Sme na ceste, kde cieľ je v nedohľadne. Čakajú nás križovatky a veľký svet. Za ten vstup do života Vám chceme poďakovať. Všetkým, ako tu sedíte.

Skláňame hlavy nad Vašou trpezlivosťou, páni profesori. Čo ste sa nadreli, kým ste nám do hlavy natĺkli vzorce, poučky, informácie a vedomosti. Nekonečné diskusie na hodinách, mravenčia práca, semináre - to všetko nás prinútilo zavrieť rozprávkovú knihu detstva a nastúpiť na cestu dospelosti. Vďaka Vám sme si vybrali ciele, ktoré chceme naplniť. Aj vďaka Vášmu úsiliu sme našli odvahu kráčať vpred a nevzdávať sa.

Tak, ako zrnko za zrnkom sa sype v presýpacích hodinách, tak rok za rokom sa valí v čase. Tak od útleho detstva nás rodičia viedli životom. Naučili nás byť samým sebou, dali nám lásku a sú nám oporou celý život. Milí rodičia, robíme Vám radosť a starosť každý deň. Sme už raz takí. Chvíľu rozvážni, inokedy blázniví. Ale taká je mladosť. Nezabudneme, ako ste viedli našu ruku v písaní, ako ste nekonečne počúvali "veľké tlačené E, malé písané A". Už vtedy ste nám s trpezlivosťou a pochopením dali základ nášmu mysleniu. Kto z nás vedel, kam chce ísť, akú cestu si má vybrať? Ale Vy ste boli tí, ktorí nás vždy usmernili. Tak sme zakotvili na gymnáziu. Už sme sa stali stredoškolákmi, boli sme frajeri. Celý čas nám pomáhate. Viete, že nie sme dokonalí, ale sme Vaši. Ste našou oporou a pripravili ste nás zodpovedne na skutočný svet. Ďakujeme za trblietky radosti, za lásku. Vieme, že na šťastie nie je žiaden vzorec a nedá sa naučiť. Ale štastní sme každý deň. Máme Vás pri sebe a vždy budeme potrebovať Vašu pomoc. Aj keď budeme mať 20, či 40 rokov. Dali ste nám kus svojho života. Ďakujeme za každý okamih, ktorý prežívame. Stojíme pred Vami a čakáme na chvíľu, keď Vám ukážeme zelenú stuhu na šatách. A sľubujeme, že tento rok Vám dokážeme, že sme dôstojní nosiť túto stuhu a pýšiť sa slovom "maturanti". 

V tento príjemný večer sa chceme poďakovať našej mladej pani profesorke. Stála pri nás na začiatku, i na konci študenstskej cesty. Pomáhala nám srdcom, radou a milým úsmevom. Chceme veriť, že jej bolo s nami fajn a že jej budeme chýbať.

Milí spolužiaci, už štyri roky sa stratávame v škole. Prežili sme rušné chvíle na písomkách, really na prestávkach, ulievanie na telesnej. Začínali sme ako nesmelí študenti. Prešli sme obdobím puberty, teenegerov, ale dospelými ešte nie sme. Na dopelosť papier nedávajú. Ale možno maturitné vysvedčenie bude pre mnohých z nás dôkazom, že máme rozum, a to nám dá silu ísť ďalej. Presvedčme všetkých, že sa len tak nevzdáme, budeme študovať a pracovať, aby sme všetkým vôkol nás splatili dlh.

Otváram preto našu stužkovú slávnosť. Prajem všetkým príjemný večer a množstvo pekných zážitkov.