Osoba, ktorú vám chcem opísať, je moja sestrička Lucinka. Takto ju volá moja mamka, ja ju volám Lucia, lebo to je čertova Lucia. Veď sa aj hovorí, že na Luciu bosorky lietajú. Svojou výškou pripomína bonsaj. Jej vlasy sú ako kopa sena. Malé uši znášajú ťarchu okuliarov, ktoré sa držia na pričapnutom nose. Za tie roky už má tie uši ako slon. Ak by nemala okuliare, nevidno jej malé oči. Krátky krk, dlhý trup nosia krátke, ale silné nohy. Je to vlastne také športové drevo. Keď sa naštve, vyzerá ako náš parlament, rukami rozhadzuje z jednej strany na druhú a vrieska ako pavián. Kde sa niečo rieši, tam je naša Lucia.

Dokáže vyriešiť každý problém. Jej slovo je posledné. Študuje zdravotnú školu a keď je to potrebné, tak nám spočíta všetky leukocyty a trombocyty. Odhalí, čo ste za človeka, preto ju láka študovať psychiku človeka. Má svoj cieľ a chladnú hlavu. Jej životné heslo: “Nikdy sa netráp tým čo bolo. Zbytočne si zaťažuješ svoju myseľ. Ži a rieš to, čo je aktuálne.“