(umelecký opis)

Ktoré ročné obdobie je krajšie a farebnejšie ako jeseň? Je to čas, kedy sa stromy začínajú pripravovať na dlhú mrazivú zimu. Ich ročná púť sa končí a ich skon je vyfarbený v krvavých farbách. Farebný, krásny, upokojujúci. Dáva nádej, že ešte nie je koniec. Že príde deň, kedy začne nový život. Existuje nová šanca, ktorú stromom nadelila príroda. Pocity, ktoré nás ovládajú, keď sme medzi nimi, medzi stromami, vonku, sami. Protiklady. Koniec a začiatok, pestrosť lístia, sivosť zeme. Teplo, ktoré vyžarujú, sychravosť, hlásajúca príchod zimy. Jeseň – je optimistická, či depresívna. Nádherná a zároveň mrazivá. Vytvára dokonalý pokoj, jemnú harmóniu, jej súčasti sa dopĺňajú. Existujú spoločne.

Cítim sa zvláštne, keď idem po uzulinkej cestičke, ktorú viac tuším ako vidím. Cítim sa malá a zraniteľná. A bezmocná. Stratená? A možno slobodná. Lístie sa vznáša v ovzduší. Veľké, ťažké listy bez života klesajú nadol. Maličké plachtia vzduchom, vietor ich vrhá k zemi, aby ich vzápätí zdvihol k nebu. Hrá sa s nimi, prepletá ich pomedzi nehybné kmene i jemne sa chvejúce konáre. Hrá hru na naháňačku. Sleduje vtáky, zvieratá i ľudí. Obkolesí ich a opäť poženie listy ďalej, príde a zmizne. Pohladí vodnú hladinu a zdvihne drobné vlnky, ktoré poháňa ďalej, až kým sa nestratia.

Okolo nie je ticho. Stromy si šepotajú. Šepkajú ľuďom príbehy i rozprávky a počúvajú, čo im povieme my. Čakajú. Sú trpezlivé. Sú staré a mocné. Sú krehké a unavené. Ale my, ľudia, im nerozumieme. My nevieme počúvať a nechceme vedieť, čo nám rozprávajú. Vo vzduchu znejú tóny. Nízke, jemné. Nežné ako vietor, ktorý hladí po tvári a unáša pramienky vlasov. Tóny občas vysoké a veselé, keď vetrík píska okolo kmeňov a našich nôh.

Jeseň vonia. Vonia ako suchá pokosená tráva, možno ako veľmi starý papier poliaty kávou. Úplne inak ako jar. Tá je svieža, čerstvá. Toto je vôňa stará, takto sú cítiť staré veci. Príjemne upokojujúco.

Presným opakom sú farby. Žltá ako slnko. Je radosť, šťastie, optimizmus a dobrá nálada. Oranžová ako oheň, živá, hravá a bláznivá ako plamene, ktoré blikajú k nebu. A červená. Čo znázorňuje? Vášeň, nespútanosť, nekonečnú slobodu. Je divá... Dáva pocit, že človek má všetko, len sa rozbehnúť. A hnedá, ktorá toto radostné šialenstvo utlmuje, zjemňuje a vyrovnáva. A nad tým všetkým oceľové nebo. Veľmi nízko, tesne nad hlavou. Možno stačí natiahnuť ruku. Pochmúrne. Nešťastné. Už chýbajú len slzy stekajúce po tvári. A smutné. Tak ako toto ročné obdobie - jeseň, ktorá pomaly umiera.