Slávnostný príhovor na stužkovú slávnosť

Milý pán riaditeľ, jedinečný profesorský zbor, obetaví rodičia, super spolužiačky, spolužiaci, priateľky a priatelia!

Život je javisko, na ktorom musíš stáť a hoc Ti srdce krváca, ústa sa musia smiať. Život je komédia pre toho, kto myslí, no tragédia pre toho, kto cíti. Život nemá slzy rád, ešte Ťa vysmeje... v živote vyhrá ten, kto sa usmeje. Život je jediná kniha, ktorú čítame od prvej strany po poslednú. Hlupák v nej číta len letmo, no múdry pri čítaní premýšľa, lebo vie, že v nej môže listovať len raz.

Je mi cťou vás tu všetkých privítať, na našej stužkovej slávnosti, na oslave príchodu do maturitného ročníka. V prvom rade vám všetkým ďakujem, že ste prišli. No nikto by tu teraz nebol, keby neboli naši rodičia. To vy ste nás priviedli na svet. Vzájomnou láskou, vytrvalým vychovávaním urobili z nás slušných, rozumných ľudí a priviedli k štúdiu na strednej škole. Vštepovali ste nám svoje celoživotné skúsenosti a rady. Učili, čo je dobré a čo zlé. Denne ťažko pracujete, aby ste nám zabezpečili pohodlie, pokoj. Venovali ste obrovské množstvo času. To, čo ste dali, život, vám nikdy nemôžme vrátiť ani vynahradiť. Cena života je neoceniteľná.

Ďakujem aj pani profesorkám a pánom profesorom, lebo vy ste nás naučili, ako si máme zarábať sami na seba a vďaka vám sa aj mi neskôr môžme s radosťou postarať o svojich rodičov a vyjadriť im tak aspoň trošku vďaky. Vašimi vedomosťami robíte z nás najlepších profesionálov vo svojom obore. A vďaka vám si tak zarobíme na svoj prvý mercedes, na prvú vilu, na prvý ostrov v Karibiku. Učíte logicky myslieť, tiež ako sa máme učiť, ako efektívne riešiť problémy. Ste výborným príkladom vo všetkom čo robíte. Celé tie štyri roky ste nás tiež vychovávali a delili sa o všetko čo vo vás je.

Osobitú vďaku si určite zaslúži naša triedna pani profesorka. Nech všetko zlé ostane napísané v piesku a to dobré, vyryté navždy do kameňa.

Slzami, krvou a prekrikovaním tlačila vedomosti do hlavy.
A na husto!
Vedela, že nebudeme ľahké sústo,
že učiť nás nie je rajská kvetín záhrada,
len mozole, podliatiny, obité kolená.
A tu konečne úroda!
A spravili sme všetkým radosť
a dostali sa až na túto slávnosť.
Chce z nás mať najlepšiu triedu na škole.
Či sa tak aj stalo? Či málo nám chýbalo?
Neviem posúdiť, no môžem to priblížiť.
Oddať sa pokušeniu si niekedy žiada dávku odvahy.

Dám ruku do plameňov za všetkých spolužiakov, že sa nemýlim, keď poviem, že sa oddali študovaniu, lebo viem, že ich výsledky bola drina. Každú voľnú minútu, každú voľnú sekundu venovali učeniu. Dlho do noci spali na výkresoch. Prebúdzali sa s odtlačenými, vyšrafovanými lícami. Plní smútku odovzdávali výkresy po termínoch. Žiadali o odklad písomiek. Nechceli sme sklamať vašu dôveru a snahu, pustiť nové vedomosti do priepasti zabudnutia, ale ďalej ich zveľaďovať. A efekt sa úspešne dostavil. Sme teraz tu. Tu, kde vám za všetko, čo ste kedy pre nás urobili, dali nám, ďakujeme. Vďaka, ktorá vychádza priamo z našich sŕdc, je ako slnečné lúče: sú jasné, isté vo svojej dráhe, priame, dostanú sa ku každému, cítite na tvári ich teplo, ich silu, energiu, jednoduchosť a zároveň jednoznačnosť, rozžiaria celú miestnosť. Pevne verím, drahý pán riaditeľ, drahý profesorský zbor, drahý rodičia, drahí plyn a elektrina, že to tak cítite, lebo je to skutočnosť. Sme vám do smrti zaviazaní a vďační.

Mladosť je krásna vec, nie preto, že dovoľuje robiť hlúposti, ale preto, že dáva čas ich napraviť. Ďakujem vám, milí rodičia a profesorský zbor, že ste nám to umožnili.

A aj preto sa spolu radujme, hodujme do rána a pripime na dnešný večer, na to, aby stredná priemyselná škola stavebná v Žiline nikdy nestratila svoju povestnú úroveň, aby študenti nikdy nestratili chuť do učenia, aby ste, milí rodičia a profesorský zbor, nikdy nemali pocit, že si nevážime čas, ktorý ste nám obetovali, lebo by to určite nebola pravda, aby nevyhynuli ľadové medvede a za svetový mier!

Živio!