(statický opis)

Jean- Joachim Goriot, vari 60- ročný cestovinársky robotník, ktorý ako predvídajúci a bystrý človek rýchlo zbohatol. Jeho manželka však už bola mŕtva. A Goriot lásku sklamanou smrťou, prenesúc ju na dcéry, ich rozmaznával a bol schopný, dávajúc im všetko, dať im i svoj život.

Neskôr sa z nich stali vydaté dámy, zabúdajúce na otca. Goriot, trúchliaci nad touto skutočnosťou, utiahol sa do malého penziónu ako bohatý, bývaly obchodník, ničneodopierajúci. Jeho výzor bol príjemný a naležitý, preto bol obľúbeným človekom v penzióne. Oblečený v nevädzovobelasých šatách a vo veste z bieleho piketu s kolísajúcim vydutým bruškom vyzeral sťa 40-ročný. Vlasy na jeho hlave, učesané na holúbie krídla, vytvárajúc päť vĺn skrášľovali jeho mesiacovitú a naivne prostoduchú tvár. Dlhý hranatý nos, zdobiaci tiež túto tvár, a malé žmurkajúce očká, ktorých kútiky boli spuchnuté a ovisnuté spolu s mladistvým úsmevom tvorili dokonalý obraz postavy. Bol to živý a figliarsky mešťan.

Goriot sa pomaly začal stávať chudobnejším za jeho dve dcéry odoberajúce mu majetok. Z dobráckeho cestovinára sa začal stávať otupelý, mdlý starec vyzerajúci na sedemdesiat. Už nebol obľúbeným, ale opovrhovaným a pohŕdaným obyvateľom penziónu. Neskôr sa mu splnil aspoň jeden najtajnejší sen. S dcérami si už nebol taký cudzí. A to všetko vďaka študentovi Eugéne de Rastignac, jedinému priateľovi otca Goriota.

Avšak šťastie dlho netrvalo. Zomierajúci, opustený a osamotený len po boku priateľa, premýšľa o svojich dcérach len ako o dvoch svojich anjelikoch.