Vážená pani riaditeľka, ctení profesori, drahí rodičia, milí spolužiaci!

Keď sme 2. septembra 2004 ja a moji spolužiaci vstupovali do budovy Obchodnej akadémie, ani jeden z nás netušil, aké to na strednej vlastne bude. Ocitli sme sa v malinkej triede, v cudzom prostredí, so samými neznámymi tvárami okolo seba. Postupne sme si však jeden na druhého zvykli. 4 roky sme toho spoločne mnoho preskákali. Našepkávali sme si pri odpovediach i písomkách. Tŕpli sme spolu na matike, smiali sa na právnej náuke, odušu opisovali úlohy cez prestávky...

Počas mnohých príprav na dnešný večer som párkrát začula spolužiakov so zvláštnym pohľadom v očiach povzdychnúť si: „Ako to rýchlo zbehlo...“ Bol to snáď náznak smútku, ktorý robil ich pohľad takým zvláštnym? Smútku z toho, že po všetkom, čo sme spolu prežili, sa nakoniec aj tak rozlúčime?

Dnes dostaneme zelené stužky, akýsi symbol rýchlo sa blížiacej maturity, strašiaka, ktorého sa tak bojíme. Je len a len na nás, či sa mu dokážeme postaviť zoči-voči. Je len na nás, či urobíme všetko pre to, aby sme nesklamali našich profesorov, rodičov ale predovšetkým samých seba. Takisto bude len a len na nás, či dokážeme konať správne, tak aby sme uspeli v tom veľkom ozajstnom svete, do ktorého po skončení školy vkročíme.

Stojíme tu teraz pred vami, nádherne oblečení, a hoci sme plní nervozity a neistí, chceme odhaliť vám, ktorí nás poznáte iba zo školských lavíc, a vám, ktorí nás vidíte len medzi múrmi našich domovov, odhaliť aspoň kúsok toho skrytého JA, o ktorom ste doposiaľ možno ani netušili...

Sme plní očakávania, túžime sa vám ukázať v čo najlepšom svetle, my toľko vecí chceme. To je síce veľmi pekné, avšak krajšie je nosiť v sebe úctu a vďačnosť tým, ktorí nám pomáhajú stúpať od prvých krôčikov k stupienkom samostatnosti, od prvých písmen abecedy až k vrcholom poznania.

Preto ďakujeme vám, rodičia naši zlatí. Od malička sú pre nás vaše rady oporným bodom, i keď sa im občas všemožne bránime. Áno, sme až príliš smelí a niekedy drzí, ale sme vaše deti, snažíme sa kráčať vlastnými chodníčkami, a popritom sa učíme na vlastných chybách. Máme vás však radi a vieme, ako nám chcete zniesť hoci aj modré z neba. Veľmi si to vážime. Vaša podpora a starostlivosť sú už od narodenia našou záchranou, keď sa ocitneme na dne. Iba vďaka vašim ochranným krídlam tu dnes večer môžeme stáť, kým vy sa na nás hádam s pýchou v očiach dívate a s hlasom plným hrdosti si vravíte: „To je môj syn, to je moja dcéra...“

Ďakujeme i vám, vážení profesori. Vaša snaha naučiť bola vždy obrovská, naša ochota naučiť sa však častokrát ostala za dverami triedy. I napriek tomu ste nám ale dali mnoho poznatkov a vedomostí, ktoré budeme môcť kedykoľvek využiť. Z hĺbky srdca sa chceme poďakovať aj vám, naša pani triedna profesorka, za vaše rady, pochopenie a trpezlivosť. Tolerovali ste mnohé naše výstrelky. I keď vás často sklamal náš ľahostajný prístup či neochota spolupracovať, nikdy ste to s nami nevzdali, snažili ste sa nám pomôcť. Keby nebolo vás, v mnohých situáciách by sme sa hanbili za naše omyly. Nikdy nezabudneme na to všetko, čo ste pre nás urobili...

Tento večer je výnimočný, čarovný. Opakovať sa už nebude. Je to zároveň aj jeden z mála jedinečných okamihov, keď môžeme byť my, naša trieda, 4.C spolu. Chceme si z neho preto vychutnať každučký moment, tak, aby sa nám vryl navždy do pamäti, tak, aby spomienky naňho nikdy nevybledli...

Ďakujem...