tecie a vo vnutry place, dycha a tesi sa. ZIJE. plna ran a bolesti, konare, ktore si lahýnaju na jej plecia nesie, listky na nu padaju a ona dalej wolne tecie. je ako wietor ked sa ti hra s wlasmi. fuka ich na rozne strany. no cestu do neznameho nekonecna ani ona lahku nema, pod kwapky cistej priezracnej wody kamene sa hadzu aj oni chcu poznat tu cestu daleku. ona len tecie nema a slepa walií sa tam kde i tak bude len rieka. je ako matka pohladi brehy obmyje ich ochrani a niekedy potopi. je kralowna ma welku moc, zezlom w ruke mawa, waruje no i tak zabije! je sucast tej co ju stworila nasa matka priroda dala jej bratov a sestry a predsa snimi nebywa. zahubuje ich lebo len na seba sa diwa, no citi. leti wtacik šírim nebom spadne mozno prezil no utopil sa koli nej. no wdaka nej zil a teraz w slabosti umiera a do raja na dno pada. najde tyx co milowal tych co tak ocakawal. najde tam domow a strechu nad nim . zomrel, pochopil a nadej opet rastie. taka ona je wzbudzuje respekt no ona sama slaba je... nech uz robi co robi bez nej ziwot nas smrtelnikow by nefungowal.. taq snad raz na dne rieky