Volám sa Natália a už druhý rok sa trápim na gymnáziu. Som obyčajné, no pre niekoho až priveľmi výnimočné dievča.
Vždy keď sa zobudím, môj prvý pohľad patrí zrkadlu. V jeho odraze vidím mladú, sebavedomú slečnu, priemernej postavy, krorú jej zakrýva dlhá košeľa. Mimiku ospalca nevylepšuje ani môj ranný účes, no z ničoho si nerobím veľkú hlavu, pretože výzor nie je pre mňa dôležitý.
Prvé miesto v mojom srdci má rodina, priatelia a v neposlednom rade aj ja sama. Ak ma niekto potrebuje, rada pomôžem, ale som toho názoru, že svoje problémy si má každý riešiť sám. No opačný názor mám na prácu. Rada nechávam druhých robiť ju zamňa, aby som sa ja neunavila a zostala mi energia na moje záľuby. Je pravda, že najradšej vysedávam pred počítačom a na to veľa námahy nevynaložím, ale netreba nič preháňať. Moje tempo je pomalé, no vždy som o krok vpred než neprajníci.
Nie som žiadny detailista, som šikovná a tak sa vo svojom neporiadku hravo vyznám. Moja tvrdohlavosť mi nedovolí priznať si omyl, svoju pravdu sa snažím natlačiť do hlavy aj ostatným. No keď už niečo naozaj pokašlem, len tak naoko sa ospravedlním a kráčam ďalej. Nepatrím k sebakritickým osobám a kritiku neprijímam ani od okolitých ľudí. Netreba si kaziť náladu poukazovaním na svoje nedostatky, myslím si, že trocha zdravého sebavedomia nikomu neuškodí.
K priateľom som pozorná, snažím sa ich pochopiť, ale ak ma nezaujímajú ich reči, beriem ich jedným uchom dnu a druhým von. Avšak ľudia, ktorých mám rada, si môžu byť istí tým, že by som za nich dala aj ruku do ohňa.
Na všetko sa snažím pozerať s nadhľadom, k čomu mi dopomáha aj môj temperament a uvážlivé zmýšľanie.
O svojej osobe málokedy pochybujem. Nevadí mi ani to, že neprekvitám múdrosťou, veď svet nepatrí múdrym ale šikovným.