NOČNÁ OBLOHA

Na oblohe sa rozprestieral tmavý plášť. Nebolo na ňom ani jediné svetielko. Zrazu spoza čiernych zachmúrených mráčikov pomaly vychádzali zahanbené hviezdičky. Jedna po druhej vykúkali a žmurkali na tento svet. Nepýrili sa ako ruža, ale ligotali sa ako žeravé guľky. O chvíľu začali tancovať valčík, pri ktorom im zahral vetrík. Zafúkal a roztancoval aj niekoľko zafarbených lístkov na stromoch. Takto hviezdičky tancovali a vytvárali obrázky. Jeden krajší ako druhý. Malý voz, Veľký voz, Velká medvedia mama... na aký si len spomenuli.
Zrazu vstúpil na tanečný parket prekrásny tanečník. Bol veľký a pripomínal to najkrajšie a najčistejšie striebro. Rozsvietil celú nočnú oblohu. Hviezdičky sa div oň nepobili. Každá s ním chcela tancovať. Na každú sa milo usmial a vykročil po cestičke, ktorá vyzerala ako rozliate mliečko. Na prekrásnej tmavej oblohe vznikli biele škvrny. A onedlho sa hviezdičky z oblohy vytratili. A z tmavej noci sa stal prekrásny deň.