Láska

Láska
(Úvaha)

William Shakespeare raz povedal: „Láska je zo všetkých vášní najsilnejšia, lebo záro-veň útočí na hlavu, srdce i telo.“
Láska je krásna vec. Nepýta sa nikoho, cíti ju však každý. Nikto nevie prečo, ale zrazu sa to stane. Príde deň D, hodina H a láska s veľkým L. Zamilujeme sa. Očarení milým úsme-vom, zvodnými pohľadmi a nežnými dotykmi sa naplno oddáme túžbe po nepoznanom. Od šťastia sa vznášame na krídlach fantázie. Sme ako v rozprávke, až kým nepríde princ a sladkým bozkom nás nezobudí zo sna a nepostaví opäť zoči-voči realite.
Snom sa väčšinou láska začína. Vysnívame si partnera, ktorý častokrát spĺňa najnároč-nejšie požiadavky. Aj keď máme len hmlistú predstavu, v skutočnom živote sa jej snažíme priblížiť. Asi najťažším skúškam podrobíme prvú lásku. Na nej pomaly zisťujeme, že nie vše-tko, čo sme chceli, dosiahneme. Poučíme sa, no nikdy ich nevymažeme z pamäti.
Na prvé lásky sa vraj nikdy nezabúda. Majú v sebe niečo, čo sa slovami nedá opísať, môžeme to len cítiť. Tieto lásky prechádzajú životom človeka a zanechávajú na ňom stopy. Všetko pekné sa raz skončí, a tak aj prvá láska zanikne. A raz ju nahradí iná, pravá. Možno by bolo všetko jednoduchšie, keby bola prvá láska tou pravou.. Snívať nám však nikto nikdy nezakáže...
V najkrajších predstavách a snoch ľudia žijú v raji s milovanou osobou. Svet by bol krásny, keby na ňom bola iba láska. Alebo by bol na smrť nudný? Ktovie. Zvykli sme si, že k nášmu „bytiu“ neodmysliteľne patrí nielen radosť a šťastie, ale aj nástrahy, bolesť, hriech a s ním spojená nenávisť. Neznáme pojmy? Omyl...
Láska a bolesť sú siamské dvojčatá. Ani jedna nemôže existovať bez tej druhej. Nástrahy nás sprevádzajú už od narodenia. A hriech? Hriech má hriešne veľa podôb, hriešne veľa možností, hriešne následky. Hriech priťahuje smrteľníkov už od pradávna, rovnako silno ako lúka plná voňavých kvetov pestrofarebných motýľov. Motýľ môže celé hodiny poletovať, a keď sa rozhodne, sadnúť si na najkrajší kvietok. Rovnako je to aj s ľuďmi. Vždy je mnoho možností. Stačí si vybrať. Záleží len na tom, čo chcú dosiahnúť a čo sú ochotní obetovať. V láske sa nesmie len brať, musí sa aj dávať. Je zvláštne jedinečná, silná a zároveň veľmi krehká. Neustále si vyžaduje pozornosť a aj malý nedostatok, pokiaľ sa neodstráni, môže naštrbiť jej neporušenosť. Nielen že sa roztrhne pevné puto, zrodí sa nenávisť. Alebo z počiatočnej malej iskričky nenávisti naraz vzbĺkne neutíchajúci plameň lásky. Ktovie. Možno je to tak lepšie.

Existuje nebo i peklo, dobro a zlo, veď i „anjeli to volajú nebeský raj, čerti pekelné utrpenie, len ľudia láska.“
Kedysi vraj bola láska len čistý cit. Bol to taký malý zázrak. Neskôr na ňu siahol človek a odhalil aj jej odvrátenú stranu – nenávisť. Odvtedy obe – láska i nenávisť – kráčajú ruka v ruke životom človeka. Sú spriaznené duše. Ak rastie jedna, pridá sa aj druhá. Vo všet-kom sú rovnaké. Nie je však všetko stratené. Pokiaľ trvá láska v akejkoľvek podobe, nenávisť nemá šancu. Až keď sa láska zo sveta vytratí, vyjde nenávisť na svetlo dňa.
E. M. Remarque si raz položil rečnícku otázku: „Kde zmizli dobrodružstvá srdca? Za-bili ich dobrodružstvá existencie.“ Rovnako aj staršie generácie tvrdia, že láska už nie je tým, čím kedysi. Kedysi a dnes, vtedy a teraz, v minulosti a v prítomnosti.. Je to skutočne pravda? Zmenilo sa niečo? Nie. Láska je stále túžba. Je stále mnohotvárna, jedinečná, je rovnako nádherná ako inokedy, iba s jediným rozdielom.. je naša. Je naša a našou navždy ostane. Ale aby stála za to, je potrebné obetovať sa. Aj Stendhal si uvedomoval, že„láska je ľúbezný kvet, ale je potrebná odvaha, aby sme ho išli odtrhnúť na okraj strašnej priepasti.“ Odvaha. To je vec, ktorú mnohí ľudia tak túžobne hľadajú. Možno práve ona bola príčinou, pre ktorú si ľudia začali myslieť, že my mladí sme naivní. My však len bojujeme. Túžime a nevzdávame sa. Bola by predsa chyba vzdať sa. Je tu ešte stále tá túžba, ktorá nás hnala vpred. Možno do boja, ktorý prehráme, ale čo keď.. Vždy je tu nádej. Ukrýva sa v každom z nás. Raz naše srdce úplne zachváti. Ale nielen naše. Aj srdce toho, koho milujeme. Dvaja. Je predsa také krásne byť dvaja, splynúť s milovanou osobou v dobrom i zlom, v bohatstve i v chudobe, až kým nás smrť nerozdelí...
Veriť a dúfať. Určiť si cieľ, odolávať nástrahám a dosiahnúť to, po čom túžime. Nesmieme sa vzdať a otočiť. Je dôležité uvedomiť si, že občas sa síce láska zakolíše, ale po čase opäť získa stabilitu. Pokiaľ sa vo vzťahu stretnú tí, ktorí sa milujú, navzájom rešpektujú a sú k sebe úprimní, nemajú sa čoho báť. Láska, pokiaľ je skutočne pravá, prekoná všetky nástrahy. Víťazmi bude posilnený šťastný pár, v ktorom si obaja môžu byť istý, že našli toho pravého, s kým bez problémov prekonajú skúšky osudu. Neutíchajúci pôvab lásky bude pretrvávať aj naďalej a jej čaro nás nikdy neprestane vábiť sladkým ovocím. Možno nám život pripraví aj tŕnisté cesty, ale na konci nás bude čakať šťastie, pretože „to najkrajšie, čo môžeš spoznať, je lásku dať a v láske byť milovaný.“.