„Kniha sú listy papiera s množstvom textu zviazané do zväzku“, povedal by odborník. Ja však v knihe vidím čosi viac. Vidím v nej priateľa a učiteľa zároveň. V minulosti by sa tu tiež dala použiť časť citátu od Jána Kostru: „Každá je iná, a predsa sú všetky rovnaké“. Len v trochu pozmenenej forme: „Všetky sú rovnaké, a predsa je každá iná“, pretože sa knihy písali a viazali ručne. Každá kniha mala vizitku svojho stvoriteľa. To, s akým umením a citom sa tvorila, malo vplyv na jej kvalitu a výzor. Dnes sa to už povedať nedá, nakoľko sa tlačí radovo a hromadne.

Už v dávnych dobách sa považovala za zdroj múdrostí a informácií. Zapisovali sa do nich rodokmene, dejiny, udalosti a rôzne dôležité informácie. V dnešnej dobe taká maličkosť, akou je vedieť čítať, nebola vždy samozrejmosťou. Schopnosť čítať a písať bolo výsadné právo historikov, lekárov, umelcov... Dokonca aj panovníci a šľachta mali na túto, vtedy zbytočnú a podradnú, prácu vlastných ľudí. Spolu s pätnástym storočím, keď Ján Gutenberg vynašiel kníhtlač, prichádza aj zvyšujúci sa záujem o čítanie a knihy ako také.

Kniha má moc premeniť zlú náladu na dobrú a dobrú na ešte lepšiu. Kniha nám pomáha rozvíjať našu fantáziu, predstavivosť, núti nás premýšľať, rozširuje našu slovnú zásobu, vzdeláva nás a duševne obohacuje. Dovoľuje nám vžiť sa do úlohy hlavných hrdinov.

Naši rodičia nám odmala čítavali knihy. Samozrejme, že rozprávkové, kde bolo viac obrázkov ako textu. Postupne prechádzali ku knihám, kde obrázkov ubúdalo. Neskôr nás v škole pani učiteľky naučili čítať. A z čoho? Samozrejme, že z knihy. Naše prvé spomienky na školu sú detské šlabikáre s veľkými a farebnými písmenkami. Aby sa človek zdokonalil v čítaní musel ho precvičovať. A ako? No predsa čítaním. Aj vďaka knihám do nás rodičia vštepovali základné mravné hodnoty, ktoré by mala každá dobrá kniha obsahovať. Zo začiatku nám určovali okruh a prostredie príbehov a hrdinov podľa ich vlastného vkusu. Postupne, keď sme sa naučili čítať, sme si ich začali vyberať sami. Náš vkus sa tiež menil spolu s naším dospievaním. Od rytierskych príbehov s princeznami a drakmi, cez krátke detské a dobrodružné príbehy, až po dlhé romány zaoberajúcimi sa otázkou života, lásky, či smrti.

V dnešnej dobe sa čím ďalej, tým viac začína zabúdať na knihu ako na dobrého priateľa. Deti si radšej pozrú televíziu alebo sa zahrajú na počítačoch. V prvom rade ich odradí dĺžka knihy. Avšak autor by len veľmi ťažko rozvinul charakter postáv a načrtol prostredie príbehu na pár stranách tenkého zošita. Nieto ešte aby tu vyjadril svoje pocity a posolstvo. Pochybujem o tom, že by si ľudia v dnešnej uponáhľanej dobe našli čas aj na tých pár strán. Nielen doba, kedy sa deti chvália tým, aký film videli a akú hru hrali, ale aj peniaze sú príčinou úpadku čítania. V dnešnej dobe je aj kúpa obyčajnej knihy luxus.

Nekupujeme si len príbeh, ale aj kvalitný a drahý papier s množstvom farebných obrázkov a reklám na množstvo iných kníh. Obaly sú z kože, viazané špeciálnymi metódami. Všetky tieto veci sú zbytočné a zbytočne aj knihu predražujú. Napriek tomu je pravda, že kniha by nás nemala uspokojiť len obsahovo, ale aj výzorovo. Niektorí ľudia si však nekupujú knihu na čítanie, ale ako kus nábytku. O to horšie, keď to nie sú skutočné knihy, ale len atrapy. Tu platí, povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si. Vtedy by sa skutočne o človeku nedalo povedať nič dobré.

A čo dodať na záver? Myslím si, že to bude iba horšie. Príchod nových technológií a modernizácie výpočtovej techniky vytlačí knihy a klasický text na papieri do ústrania. Ale určite nie úplne. Hoci už dnes málokto vie, že aj kniha má v marci svoj sviatok. Vždy sa nájde niekto, kto uprednostní klasické knihy pred počítačom a televízorom. Nie nadarmo sa hovorí: „Kniha, najlepší priateľ človeka“. Veď dobrá kniha je to najkrajšie, čo môžeme niekomu darovať.