Láska. Je to slovo, ktoré sa skloňuje v mnohých básniach. Láska matky k dcére. Súrodenecká láska....Láska medzi mužom a ženou. Ale čo je naozaj láska? Je to len prázdna fráza? Sú to len bozky a horúce objatia? Kto je naozaj schopný darovať tento cit? Všetci? Pozná každý človek v živote tú ,,pravú“ lásku?
Je láska zároveň aj odpustením? Je pravda, že milujeme toho, kto nám v živote najviac ublížil? Toho, kto nami pohŕda? Prečo je človek schopný kvôli láske siahnuť až na samé dno....Je naozaj pravda, že láska oslobodzuje dušu? Prečo teda veľa ľudí kvôli láske umiera a prečo sa mnoho ľudí kvôli láske týra? Prečo je láska tak krutá? Prečo odmeňuje zlých a trestá dobrých? Prečo je v jej erbe zlomené srdce? Prečo je jej hymnou nespravodlivosť? Prečo len málo ľudí zomrie s pocitom, že boli naozaj milovaní a že naozaj rozdali lásku? Láska je zradná pani. Prichádza nevítaná a odchádza nečakane.

Láska si nevyberá. Nepozná pochopenie. Láska bolí. Často ľudí zaslepuje. Nasadzuje si masku. Prečo sme bez lásky tak sami a s láskou tak bezradní? Prečo s láskou smútime? Nevieme si ju vážiť, ale láska nám dáva nádej. Nádej pre lepší zajtrajšok. A nádej predsa nikdy neumiera. Neumrie teda ani láska? Som ja ako hriešnik hodný lásky? Bude láska mojím odpustkom do raja? Láska. Láska. Pokiaľ budeme na Zemi, láska bude kvitnúť v každom veku, ale treba si ju vážiť. Lásku, aby prišiel niekto a rozdupal to krásne čo v sebe pestujeme. I keď láska bodá ako nôž, je to ten najkrajší cit, akého je človek schopný....preto snažme sa milovať tak, aby sme si na sklonku života mohli povedať: ,,Bol som milovaný. Naozaj som miloval.“ treba velebiť a chrániť, lebo len čistá láska je tá ,,pravá“ láska. Snažme sa ju rozmaznávať bozkami, chrániť pohľadmi. Nedovoľme aby nám ju niekto zničil