Čo je vlastne zmysel života? Plánovať ako prežiť život, založiť rodinu, prežiť ho čo najplnšie, myslieť na budúcnosť čo bude ďaleko pred nami, všetko znie ako cliché. Veď aj tak nás čaká na konci smrť. V čom tkvie vlastne pravý zmysel života ? To vážne netuším.
Čo sa stane ak si urobím nejaký harmonogram života, v ktorom si všetko naplánujem ?

Nad tým som sa vlastne zamýšľam prvý krát a vlastne to nemá zmysel. Všetko bude pekne naplánované a možno nudné, alebo príde nejaká závažná udalosť ktorá mi môj harmonogram naruší a s ktorou som nerátal a možno sa mi bude zdať, že časť života som žil a snažil sa úplne zbytočne, takže táto perspektíva je z mojej strany vopred vylúčená. Slovo „rodina“ vo mne evokuje pocit pokoja, porozumenia, bezpečnosti, jednoducho zázemie. Je určite krásne mať vlastnú rodinu, tešiť sa z manželky a detí a vecí okolo toho. Ale čo keď o pár rokov zistím, že moja žena určite nebola tá pravá a jej pravé stránky sa objavia neskôr. Vtedy mi určite nastane vážna životná situácia, v ktorej môžu byť aj nejaké záväzky. Alebo deti nebudú podľa našich predstáv. Tieto možnosti ma momentálne brzdia, pred rozhodnutím založiť si niekedy rodinu. Ale verím, že raz sa mi podarí docieliť rozhodnutia a poviem si „Chcem mať rodinu“ , lebo budem vedieť že môj partner bude človek na ktorého sa môžem, spoľahnúť, v dobrom aj v zlom. Láska je krásna vec, ale stáva sa že postupne vyprcháva, no musím vedieť, že moja partnerka stojí pri mne, vzájomne sa dopĺňame, rozumieme si a napĺňa ma pocitom že život s ňou má zmysel. Určite je potrebné zabezpečiť sa nejako do budúcnosti, lebo čo keby si som sa náhodou dožil dôchodkového veku, ale nad týmito vecami netreba moc premýšľať, veď aj tak zo života živí nevyviazneme.

Honobenie si majetku, kariéra atď. to všetko má určite zmysel, je pekné byť bohatý a ešte pri tom vedieť, že všetko som nadobudol svojou usilovnosťou a pevnou vôľou, nechcel by som mať majetok s pocitom, že som niekoho o niečo ukrátil, alebo niekoho poškodil. Myslím, že skutočné šťastie stojí v tomto: Nemysli na minulosť, nepredvídaj budúcnosť a budeš šťastný. Vždy som chcel na pár dní vyskúšať život človeka, ktorý nevlastní nič, totálne nevie čo bude zajtra, vlastne len prežíva. Na druhej strane nevie čo je to pracovný stres, povinnosti. Jeho starosť je len nejako prežiť, nejakým spôsobom získať prostriedky na veci čo ho robia šťastnejším, nájsť si niečo na spánok. Byť spokojný zo životom, keď má v ruke fľašu „čuča“ a cigaretu a možno veriť na šťastie a lepšiu budúcnosť. Mať jednoducho slobodu a byť svojím pánom. Sloboda je to dôležité čo by malo človeku ostať ak ho všetko ostatné sklame.
Niektorý ľudia vravia : „ ži akoby zajtrajšok nemal byť“. No to by vyzeralo!

Najideálnejšia smrť by bola v kruhu svojich blízkych, alebo rodiny o ktorých viem, že bude o nich postarané a nie som im nič dlžný. Ale človek si smrť nevyberá, smrť si vyberá človeka.
Myslím si že život treba žiť tak, keď raz budem na smrteľnej posteli, alebo ma zastihne niečo s čím nerátam, sa za seba obzriem, ako som ho prežil, chcem byť s nim aspoň trochu spokojný. Každý by si mal nájsť svoj vlastný správny zmysel života aby ho robil šťastným a on robil šťastných ľudí okolo seba. Smrti by sa nemal človek báť, lebo smrť je cieľ života a do cieľa by sa malo ísť s úsmevom.