Jedine dvojo rúk si zaslúži, aby si ich miloval. Ruky matkine, ktoré ťa vychovávajú a ruky otcove, ktoré pre teba pracujú. Čo to znamená? Rodičia sa o nás starajú už od mala. Keď máme nejaké problémy a keď nás niečo trápi, vždy sa nám snažia pomôcť. Mnohí však to, že sa o nás rodičia starajú považujeme za samozrejmosť. Ale je to v skutočnosti tak? Veď keby nás mama a otec nemilovali, keby o nás nemali starosť, tak by im bolo jedno, či nás niečo neťaží a či nie sme nešťastní. Rodičia nám vytvárajú rodinu a domov. Rodina sa o nás stará a robí to s láskou. Nevadí im to, pre nich je hlavné, že sme s nimi, keď vedia, že ich máme radi. A vždy sa snažia, aby sme sa s nimi cítili bezpečne. Pre rodinu je strašné, ak sa od nich odvrátime. Myslia si, že oni sú na vine a trápia ich výčitky svedomia. Rozmýšľajú, čo urobili zle, ale často nemajú prečo.

Snažia sa vždy do nás vcítiť a pochopiť naše skutky. Často sme to my, čo urobili chybu, ale nechceme si to priznať. Keď sa s rodinou hádame, navonok ukazujeme iba nevraživosť, ale naše vnútro kričí a plače. Ale je predsa ľahšie hodiť vinu na druhých, ako priznať, že sme to my, kto chybil. S rodinou však nie je ťažké znova sa uzmieriť. Nebude na teba hľadieť s pohľadom plným odsúdenia. Myslím si, že rodina tu nie je od toho, aby sa o nás starali, ale aby sme si pomáhali navzájom. Aby sme pri každom pohľade na svojich rodičov cítili lásku a naopak, aby sa aj oni na nás pozerali s láskou a hrdosťou. Nie je to ten najúžasnejší pocit, keď sa na nás mama a otec pozerajú s láskou v očiach? Mama, otec.... tie slová sa vyslovujú tak ľahko a pritom sú to také nesmierne dôležité slová. Ale sú to len slová, ktoré pre tých, čo nemajú rodinu nič neznamenajú. Ale tí čo vidia pravú krásu a vznešenosť týchto slov, len tí si môžu povedať, že majú rodičov, ktorých milujú a ktorí milujú ich. Ja takýchto rodičov mám a nikdy, za žiadnych okolností sa ich nevzdám. Rodičia vo mne vzbudzujú bezpečnosť a istotu. Istotu, že sa k nim môžem vždy vrátiť. Rodina sa mi nikdy nebude smiať, že som slaboch, ale pomôže mi. Nie je nič také hrozné ako zarmútiť rodinu. Pozerať na ich tváre a v očiach im vidieť sklamanie. Rodičom na nás veľmi záleží. A nemôžme sa čudovať, že stále chcú vedieť, kde sme a čo robíme. Uznávam, že niekedy je to možno prehnané, ale mali by sme si uvedomiť, že je to z lásky. O človeka, na ktorom nám záleží máme obavy, je to prirodzené.

Mama a otec nás vychovávajú podľa svojho a na nás je veriť im, že sa to snažia spraviť čo najlepšie. Nemôžme však to, že sa niekedy dieťa obráti na zlé chodníky pripisovať rodičom. Majú na tom niekedy sčasti aj oni svoj podiel, ale dnešné deti nie sú také nevedomé ako kedysi. Ak im niekto núka cigaretu, alebo nebodaj aj drogy, tak si povedia: "Veď len pre tentokrát." Ale samozrejme u väčšiny nezostane len pri jednom raze. Keď sa to rodičia dozvedia, hroznena nich kričia, ale zase len z obavy o ich zdravie a budúcnosť. Musíme si uvedomiť a zamyslieť sa mad tým, koľko je detí, ktoré vôbec nemajú rodičov. A my sa toľkokrát sťažujeme a chceli by sme si to snimi vymeniť. A čo tie deti? Ony by sa mali sťažovať stále, ale vedia, že im to nepomôže. Tí, ktorí majú milujúcich a starostlivých rodičov, by si ich mali vážiť. Tak kto sú vlastne rodičia? Ľudia, do ktorých vkladáš dôveru a naopak, oni do teba. Ľudia, na ktorých sa môžeš spoľahnúť, že sa ti vždy budú snažiť pomôcť. Ale aj ľudia, ktorí vedia odpúšťať. Nie je vari odpúšťanie tým najpresvedčivejším dôkazom lásky a priateľstva? Ja svoju rodinu milujem, mali by ste aj vy. Dobre viete, že je krásne milovať, no ešte krajšie je byť milovaný.