Niečo, čo by nemuselo byť, niečo, čo nás oklamáva v našom názore na svet, niečo, čo vyvoláva nespravodlivosť voči druhým,
niečo, čo je nedôstojné človeka tretieho tisícročia.

Predsudok je nesprávny názor, vzniká predtým, než sme sa poriadne zamysleli, teda pred súdom. A vyčleňuje nás z ľudskej rodiny, odmietajúc skupinu ľudí nie preto, že niečo zlé vykonali, ale že sa narodili takými, akí sú. Predsudok je preferovanie vlastného ja, potláčanie všetkého odlišného od nás, strach z cudzieho, ktorému nerozumieme (xenofóbia). Je to nezdôvodnená nenávisť voči iným národom, je to namyslené popieranie hodnoty opačného pohlavia, pohŕdanie chorými alebo starými, výsmech mladších od nás, nepochopenie citov odlišných našim, zazlievanie inej viery, než ktorú sme prijali my. Je to neschopnosť kriticky sa dopracúvať a večne prehlbovať zodpovedajúci názor na odlišnosť ľudí, zneuznanie jedinečnosti, krásy a nenahraditeľnosti každého človeka so súčasným preceňovaním vlastného ja.

Ako vznikajú predsudky? Predovšetkým sa stotožňujeme s blízkymi osobami, rodičmi a príbuznými, neskôr kamarátmi. Zabú-dame na našu mladú povinnosť, že by sme sa mali osamostatniť nie len spoločensky a finančne, ale aj (či predovšetkým) názorovo, čo znamená prehodnotiť myšlienky svojich milovaných rodičov, preveriť si tvrdenia učiteľov, zamyslieť sa nad presviedčaním kamarátov bez toho, aby sme ich prípadne prestali mať radi, ale dokázali im naopak skutočnú lásku, že s nimi začneme múdry dialóg, v ktorom aj oni môžu získať lepší pohľad.

Vraví sa tomu filozofická puberta a znamená to stať sa aj myšlienkovo zrelým, samostatným a kritickým človekom. Nie je to ľahké a vyžaduje to neraz veľmi veľké úsilie, nepreberať pohodlne názory a postoje okolia. Iným dôvodom predsudkov je nedostatok pravdivých informácií. Niekto nám niečo povedal a my mu uveríme nehľadajúc už iné zdroje poučenia. To sa stáva vtedy, ak nemáme dostatok kontaktov s ľuďmi, stretávame sa iba s určitou (často fanatickou) skupinou alebo čítame iba vybranú literatúru. Je v tom akási myšlienková lenivosť, neochota opustiť jednoznačné presvedčenie. Stáva sa to aj veľkým vedcom, že sa utopia vo vlastnom blude, hľadajúc stále iba údaje, ktoré podporujú ich hypotézu. Pritom známkou vedeckosti je dopriať sluchu práve tým myšlienkam, ktoré vyvracajú náš pôvodný názor. Stalo sa to aj lekárom, ktorí verili nesprávnej teórii. Pochybovať a znova a znova sa presviedčať o pravdivosti vlastného názoru je známkou múdreho človeka. Rovnako však bezdôvodne odmietať vedecky podložené názory, detinsky vzdorovať dôkazom, je smiešnym vzdorom, nie múdrosťou.

Je plný predsudkov človek, ktorý si je sám sebou neistý a nevie, kam patrí. Jeho jedinou identitou nie je nijaký pozitívny obraz, ale iba tvrdenie, čím nie je, akási negatívna identita. Nie som Maďar, Čech, Róm, Žid, budhista, homosexuál. Čím vlastne je, zostáva aj preň skrytou hádankou, ktorú sa neusiluje ani doriešiť. Stačí mu vedomie, že patrí do určitej skupiny, ktorá sa vyznačuje najčastejšie nenávisťou a odmietaním všetkého odlišného, nikdy nie pozitívnym programom, ktoré by bol príťažlivý pre serióznych ľudí. Dodáva im to pocit sily, spolupatričnosti a zbavuje ich to námahy uvažovať, pretože prijali heslá a symboly svojich vodcov. Dostávajú sa tak do izolácie, majú menej priateľov a viac nepriateľov, neustále bojujú proti niečomu, málokedy za niečo. Ich osud je menej šťastný, sú závislí od druhých, majú v sebe veľa zbytočnej nenávisti a pokiaľ vôbec trocha lásky, tak iba k svojim.

Ako neupadnúť do predsudkov alebo sa zbaviť tých, ktoré sme nevedomky prevzali? Kontakt s druhými ľuďmi, štúdium, kritické domýšľanie všetkých názorov, ktoré sa k nám dostanú. Tak ako mnohí posilňujú svoje telesné sily a kondíciu, mali by sme pestovať aj sebavýchovu myšlienok, názorov, postojov a z nich vychádzajúcich činov. Jan Amos Komenský povedal, že kto sa narodil človekom, mal by sa správať ako človek. Nie je nič ľudskejšie ani vznešenejšie, než využívať svoj mozog v jeho intelektovej, emocionálnej i vôľovej funkcii. A vlastne ani nie je nič radostnejšie, pretože hľadanie pozitívneho programu pobytu na tejto planéte musí pre človeka vyústiť vždy do tej najvlastnejšej človečiny, k myšlienkam a činom, ktoré ho budú tešiť a ktoré podporia aj jeho spoluobyvateľov zatiaľ jediného oživeného vesmírneho miesta.