Píše sa rok 2100. Vonku je tma, slnko len občas prekukne cez ťažké chmáry a len sem – tam sa ukáže vo svojej plnej kráse, akoby vôbec nemalo záujem dívať sa na tento ubolený a pomaly hynúci svet. Smog a špina obklopujú okolité prostredie. Aj ľudia sú akýsi čudní. Žiaden úsmev, radosť, iba od utrpenia zvráskavená tvár dávala tušiť, že deň záhuby sa blíži. Základné prvky miest a budov ostali rovnaké. Ale keď sa pozrieme pozornejšie, uvidíme, že z našich parkov vymizla zeleň. Lesy akoby nahradili ďalšie budovy, obchodné strediská a priemyselné stavby. Pri pohľade von oknom už nevidno hrajúce sa deti v parku, ale komíny mnohých tovární. Namiesto zelenej trávy sa vybudovali cesty a chodníky, ktoré vraj majú ľuďom uľahčiť život. Ale môže niečo uľahčiť život človeku, čo ho nakoniec aj tak zabije?

V dnešnej dobe sa veľa diskutuje o znečisťovaní životného prostredia a o dopade na zdravie každého z nás. Množstvo čiernych skládok, toxický odpad, znečisťovanie vôd i ničenie zelených pľúc našej planéty, či ozónová diera. Áno, všetko so všetkým súvisí! Život na našej planéte je ako reťaz, všetko do seba zapadá, a keď ju niekto poruší, ťažko je pokračovať ďalej.

Môžeme si položiť otázku: „ Prečo sú ľudia takí chorí?“ Na túto otázku by sme si mali odpovedať ďalšou otázkou: „ A čo robíme pre čistotu nášho okolia, ktoré v konečnom dôsledku ohrozuje naše zdravie?“ Každý človek sa pozerá len na toho druhého, na veľké továrne, a pritom si neuvedomuje, že pomôcť môže každý. Každý z nás sa môže aktívne podieľať na ochrane životného prostredia. Každý z nás by sa mal zaujímať o to, v akom prostredí žije. Preto nie sú opodstatnené výhovorky typu: „ Sám človek nič nezmôže.“

Z každej strany dnes počúvame, že plocha lesov sa neustále zmenšuje. Nie preto, že sa rozširujú národné parky či prírodné rezervácie, ale dôvodov je hneď niekoľko. Vplyvom globálneho otepľovania sa do našich lesov nasťahovali nové druhy škodlivého hmyzu, ktoré sa množia oveľa rýchlejšie ako pôvodné druhy a sú oveľa agresívnejšie. A to som ešte nespomenula našich spoluobčanov, ktorí sú nebezpečným parazitom našich lesov. Voľakedy boli lesy obrovské, až kým sa nezačal nadmerný výrub stromov. Príslovie: „ Dobrý hospodár vezme z lesa toľko dreva, koľko za rok vyrastie“, už celkom neplatí. Bohužiaľ dopyt po dreve je veľký. Ak to tak pôjde ďalej, naši potomkovia budú poznať hory a lesy už len z obrázkov!

Vo všetkých okolitých krajinách vznikajú obytné plochy súčasne s výsadbou zelene. Dobudujú sa domy, nákupné strediská, štadióny, a súčasne s nimi vyrastajú detské ihriská, záhony kvetov, topoľové alebo lipové aleje i celé stromoradia. Estetizácia životného prostredia ako z katalógov. A u nás?! Ľudia už dávno bývajú v panelákoch a okolie je niekde ešte stále rozryté bagrami, plné blata, mlák a rozbitých chodníkov. Stromy, ktoré už mali dávno rásť v okolí panelákov, vyrábať kyslík a poskytovať útočisko vtákom ani nechyrujú o svojom poslaní. Strom vyrúbeme za pár minút, ale jeho nástupca rastie niekoľko rokov, ba až desaťročí, kým sa zhostí svojej funkcie. Koľko zelene by sme mali v našich mestách a dedinách, keby sme sa riadili múdrosťou našich predkov „ Postav dom, zasaď strom...“

Píše sa rok 2007. Pozerajúc von oknom vidím hrajúce sa deti v parku. Vidím ako bosé behajú po zelenej tráve, ako dievčatá si robia vence z kvetov a iné sa zase kúpu v potôčiku. Chcem si zapamätať tento obraz. Alebo nie! Chcem, aby tento obraz videli ľudia čo prídu po mne.