Úvaha

… táto myšlienka je podľa mňa krásna, stotožňí sa so mnou určite každý, kto už prekonal prekážku, ktorá viedla k vysnívanému cieľu. Niekedy týchto prekážok býva aj viac a čím viac ich je a ťažšie sa prekonávajú, tým krajší je potom pocit, keď ich zvládneme.

Jeden príbeh tiež vraví o tom, že človek sa ženie sa vysnívaným cieľom, venuje mu všetku svoju pozornosť, túži ho dosiahnuť, ale pri prvých zamknutých dverách zostáva stáť na mieste a stráca nádej. Niekedy až príliš dlho stojí a sníva o tom, aké krásne by bolo prejsť cez tie dvere, čo všetko by ho za nimi čakalo.. A pritom niekedy stačí otvoriť oči a rozhliadnuť sa, možno práve tým smerom kam chcel ísť má otvorené okno.. Nestačí teda len ísť s klapkami na očiach a čakať, že budeme mať otvorené všetky dvere, že nám všetci naokolo vždy pomôžu a nebudú nám podkladať polená pod nohy...

Človek je jedinečná bytosť so svojimi potrebami a túžbami a snaží sa ich uspokojiť už od mala. Aj malý človiečik má túžby a sny, pre nás sú to niekedy nepodstatné a malicherné záležitosti, ale keď ich necháme aby si tieto túžby splnili, ich rozžiarené očká nás presvedčia o tom, že to malo význam..

A potom malé dieťa vyrastie, je staršie, múdrejšie, vnímavejšie a samostatnejšie.. už nepotrebuje, aby mu niekto všetko vložil do ruky, túži to dosiahnuť samo a keď sa to podarí posunie ho to ďalej.. V prípade, že sa mu to nepodarí plače, vtedy je dobre ak je pri ňom niekto blízky a uteší ho, povzbudí, pomôže mu aby dosiahlo svoj cieľ... Prejde čas, pribudnú roky a veci alebo situácie, ktoré sa nám zdali zložité až nemožné zvládneme bez väčších problémov.. A nebol by to človek, kto by netúžil mať a dosiahnuť niečo viac.. Ale ani to nejde vždy bez problémov, niektoré ciele sa nám možno nikdy nepodarí dosiahnuť a niektoré z tých, čo chceme dosiahnuť opúšťame pre iné ciele v polovici cesty.. Aj to sa stáva, netreba sa iba slepo hnať za jedným jediným, treba mať ako sa hovorí „ otvorené oči „ a ja osobne si myslím že aj srdce. Nemá význam hnať sa za niečim, čo by iným ublížilo len preto, že ja to chcem – to je sebecké.. A taktiež sa netreba vzdávať len preto, aby sme si uľahčili cestu.. Veď o čom by to bolo, keby nás túžba vstať na vlastné nohy nehnala vpred, keby boli všetci lenivci, nikto by nevymyslel ani obuv ani odev, možno by sme jedli bylinky a to čo by nezjedlo nás.. a boli by sme tu vôbec?

Každý aktívny človek je prínosom aj pre všetkých okolo seba, aj preto, že nám možno v niečom pomôže a zároveň nás motivujú jeho úspechy.. Potom už záleží na sile osobnosti ako si dokáže človek poradiť v situáciách, ktoré prinesie život.. Fakt, že život nie je oriešok ale tvrdá realita, môžeme vidieť každý deň, keď nie na nás, tak na ľuďoch v našom okolí.. Istý príbeh vraví o nespokojnom človeku, ktorý sa stále sťažuje, aký má ťažký život, čo všetko musel oželieť, čo mu nebolo dopriate. Tak ho „Boh“ vzal do miestnosti, v ktorej boli na klincoch zavesené ľudské osudy.. niektoré boli ťažké, skúšali svojich nositeľov chorobami, nešťastním, samotou, chudobou.. a tento človek hľadal dlho.. keď mal mamonu bol osamelý, keď mal spriaznenú dušu, bol chorý... keď bol chorý, mal peniaze, ale zdravie si nekúpil.. keď bol farebný, boli v ňom ľudia, ktorý mu závideli a nenávideli.. Hľadal až našiel – na prvý pohľad šedý, ale nie čierny, nie búrlivý, ale pokojný. Nebol by ani boháč – ale mal po svojom boku milujúcu osobu. Bol aj ťažký, ale zároveň videl, že po každom daždi vyjde slnko, po čiernej noci príde nové ráno. Áno, to sa mu celkom páčilo ..a v tom skríkol … „tento osud chcem!!!“ „Boh“ sa usmial a povedal „aha, veď  to je tvoj osud, ten, na ktorý si sa tak sťažoval“...

Možno sa teraz naskytuje otázka, kto som a kto chcem byť, kam mám ísť a za ktorým cieľom, čím mám byť, a čo mám priniesť tomuto svetu aby som bol šťastný.. Podstatné je ísť tam, kam nás ťahá srdce, nebáť sa riskovať, ale nikdy nestratiť svoju tvár, neplakať nad stratenými snami, nad tým čo nevyšlo, čo nebolo, tak ako sme chceli. Nie vždy sa dokážeme pohnúť hneď z miesta, na ktorom nás čakalo sklamanie alebo životná strata, hlavne netreba stratiť nádej.. Uvedomiť si, že nikdy ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, treba nájsť v sebe silu na nový nádych a keď sa nám toto podarí treba, spraviť možno bojazlivý ale odhodlaný krok dopredu.