(úvaha)

Každý deň to isté. Ráno príde šofér, zje si svoje raňajky, vypije kávičku. Po dôkladnom prečítaní novín a skontrolovaní času sa konečne púšťa do práce. Dnes v noci opäť mrzlo. Námraza bola prisilná, teda si musí navliecť rukavice a pustiť sa do oškrabovania bieleho závoja, ktorý sa noc čo noc ocitá nielen na prednom okne električky. Robí to s nechuťou. Tvár má zamračenú a vyzerá, akoby mal už už začať nadávať a hrešiť. Od mrazu má už červené líca, uši si takmer necíti. Rozveselí ho až príjemná melódia prichádzajúca spoza volanta. Hudba je to, čo mu spríjemňuje prácu. V hudbe si je sám sebe pánom. Nikto nemôže prísť a nadiktovať mu, čo má počúvať, nik nemá takú moc. Hudba mu otvára dvierka do slobodného sveta, práve ona ho sprevádza. Hodiny, dni, týždne.

Celý deň robí to isté. Rutinná práca. Už aj poslepiačky by dokázal nájsť tú správnu cestu, každú zákrutu a odbočku, ktorú mu predpisuje harmonogram.

Už je to večnosť, dlhé roky, ktoré ani nepočíta. Prestal dávno. Ako mladý, plný energie sa vydával na vzrušujúcu jazdu životom. Bol poctený, keď získal toto miesto. Bol a ešte stále je oddaný svojej práci. Vždy sa snažil plniť si svoje povinnosti poctivo. Električka bola jeho druhým domovom. Spriatelil sa s ňou, pripútal sa k nej zvláštnym spôsobom. Zamiloval si ju, jej vôňu, jej podstatu. Avšak časom sa z energického mladíka plného síl a dobrej nálady stal smutný, zatrpknutý starec. Čo sa vlastne stalo nevie ani on sám. Možno ho prešla chuť, možno to čaro pominulo. Alebo len ustaraný všetkými tými problémami, ktoré sa naňho valia deň čo deň cez dvere električky, stal sa z neho človek pripomínajúci ľudskú trosku. Jednoducho sa to stalo. Teraz ho už neuvidíte vysmiateho, ako kedysi. Vtedy rozdával deťom cukríky a na Vianoce vyzdoboval sklá električky. Teraz tu len stojí so zvrašteným čelom a snaží sa čo najskôr zoškrabať tú protivnú námrazu.

Už to nie je ako predtým, odcudzili sa navzájom. Už ani električka nepradie tým jemným hláskom, nie je na ňu také spoľahnutie. Dotrhané sedačky, špinavé záclonky, popísané steny. Plače. Plače, lebo je nešťastná čo sa s ňou porobilo. Vždy sa tešila na svojich cestujúcich, na hosťov, ktorí zavítajú do jej kráľovstva. Tešila sa každému návštevníkovi, mala aj obľúbencov. Vždy s hrdým pocitom, že vykonala dobrý skutok, zastavovala starým ľuďom, či vypúšťala rozjarené decká rovno pred školou. Do práce, na nákupy, alebo len tak pre zábavu cestujúcich pasažierov vozievala deň čo deň. Teraz to už nerobí s takým nadšením. Doba sa zmenila, ľudia sú iní. Starí ľudia kedysi usmievaví a komunikatívni, tí, čo nikdy nestrácali optimizmus a chuť, teraz len sedia smutne a mĺkvo upierajúc pohľady smerom na podlahu. Majú svoje trápenia. Jazda električkou ich už nijako nedokáže rozveseliť. A aj deti, z ktorých medzičasom vyrástli dospelí muži a ženy, sa zmenili na nepoznanie. Električka si všetko pamätá. Mladé mamičky ešte kedysi dávno jazdievali sem i tam, deň čo deň so svojimi ratolesťami, uloženými v neforemných kočíkoch. Ako plynuli roky, z mladých uštebotaných detičiek rástli školáčikovia, mládenci a dievčiny a napokon aj dospelé bytosti.

Električka si zažila mnoho humorných zážitkov, ale aj tie menej príjemné. Videla prvé bozky a ľúbostné objatia, ale aj veľké hádky, niekedy slzy. Z času na čas bola terčom mládežníckych huncútstiev, občas fungovala ako podklad pre veľké výtvarné diela. Dokázala by o tom písať celé romány.

Na konci dňa opäť lúčenie. Vyčerpaný šofér opúšťa električku vo veľkej rýchlosti. Náhli sa, chce byť už preč. Chce už sedieť doma, byť so svojou rodinkou, oddychovať. Nečudo, jeho práca nie je až taká jednoduchá. Dlhé hodiny strávené za volantom vymení slastný pobyt v mäkučkom kresle. To však električku zraňuje. Láme jej to jej plechové srdce. Avšak úprimný pohľad, ktorý jej šofér venuje pri zamykaní dverí zahojí všetky rany. Tento pohľad pozná, záleží mu na nej a ona to vie.

Taká obyčajná vec ako električka v dnešnej dobe už nikoho nezaujme. Každý ju vníma ako samozrejmosť, ako niečo, čo sa stalo súčasťou našich životov. Vec síce všedná, ale potrebná, čo si málokto uvedomuje. Nezaujímavá, nudná pre niektorých, no pre niektorých neobyčajná. Zvláštne čaro, ktoré vyžaruje, je cítiť v každom okamihu jazdy.