Sú to kamaráti, ktorí ma berú takú, aká som. Ktorým nevadí, že občas som lenivá, že vždy poviem to čo cítim, že občas nechcem ustúpiť aj keď veľmi dobre viem, že nemám pravdu. Pred nimi sa nemusím hanbiť za nič. A už keď sme pri tej hanbe... aby som sa priznala, som strašne hanblivá. Hlavne keď sa s niekým zoznámim tak mi trvá niekoľko minút kým sa s nim začnem normálne baviť. No ale nebudem sa tu iba opisovať v tieni. Treba ma vykresliť aj v tom peknom svetle. Dosť často bývam smutná, ale má to aj pozitívnu stránku. Vždy keď mám zlú náladu, ktorá občas vrcholí neprestajným plačom, píšem básne. Nie sú pekné, sú také smutné, vyjadrujem v nich svoje pocity, ktoré zažívam v danom okamihu. Niektoré sú o smrti, pretože moje srdiečko je v poslednom čase plné strachu a sklamania. Priznávam, občas mám samovražedné sklony a naozaj už niekedy nemám chuť žiť, ale vždy ma podrží môj najlepší kamarát. A on je dôvod pre ktorý sa opäť postavím na nohy. Veď čo by tu bezo mňa robil? Kto by ho rozosmieval, ak nie ja? Vždy vraví, že vtipnejšie dievča nepozná. Dokonca si na mne vraj cení to, že sa nehrám na niečo, čo nie som. Na túto svoju vlastnosť som i ja hrdá. Myslím, že človek by mal byť sám sebou. Ja nie som nejaká elegantná slečna, ktorá sa správa ako dáma. Správam sa prirodzene a hlavne sa snažím byť v pohode. Viem si zo seba urobiť srandu, ale na druhej strane viem kde sú hranice a nenechám sa urážať. Isteže mám oveľa viac zlých vlastností ako som tu spomenula, ale nechcem aby ich spoznali ľudia, ktorý o nich ešte nevedia. Kto chce, ten ma spozná a kto nie, ten dá odo mňa ruky preč.