Čo mi dala škola?

A je to tu. Po deviatich rokoch plných zážitkov, nových informácii, srandy ale aj po chvíľach menšieho utrpenia a po malých pádoch sú tu posledné mesiace života na základnej škole. Keď si teraz dávam otázku čo mi vlastne dala škola, ako prvé ma napadne: Nič. No keď sa nad tým poriadne zamyslím, zisťujem presný opak. Bez školy by som bol stratený. Tu som zistil, že viem byť rýchly keď ráno nestíham a to ešte nemám urobenú ani domácu úlohu.

Ale teraz vážne. Škola mi dala v prvom rade dosť potrebný základný rozhľad, naučila ma písať, čítať, počítať a všetko potrebné aby som mohol pokračovať v ďalšom štúdiu. Teraz ma napadá, že ma naučila aj spať, a to aj za tých najťažších podmienok, ale toto asi veľmi pani učiteľky nepoteší. Veď práve pani učiteľkám vďačíme za všetko čo sme sa v tej našej školičke naučili. A hlavne za to, že sa nás vždy snažili vychovávať aj napriek nášmu nezáujmu o učenie a nezáujmu počúvať rady, za ktorými nikdy nebol zlý úmysel.
V škole sme sa naučili riešiť prvé problémy, zažili sme prvé ozajstné priateľstvá. V škole sme prežívali najväčší vývoj ktorý sa v človeku odohráva. Je to dospievanie. Alebo ako to nazýva naša pani učiteľka: obdobie vzdoru. A touto kopou vzdoru museli čeliť v posledných rokoch všetci okolo nás – dospievajúcich. Touto cestou by som chcel poďakovať všetkým pani učiteľkám, ktoré sa nám venovali celých deväť rokov.

Mám pocit že žiaci v minulosti chodili do školy oveľa radšej ako my, aj keď to nemali také jednoduché. Niekto si určite položí aj takúto otázku: „Prečo už žiakov v poslednej dobe škola skoro vôbec nezaujíma?" To sú otázky každého učiteľa. No ja na ňu jasnú odpoveď nepoznám, možno je to tým, že v dnešnej dobe máme všetko, ale nič si nevieme vážiť a neuvedomujeme si akú hodnotu má pre nás vzdelanie. Kde môže skončiť človek, ak nebude vzdelanie brať vážne ?

Skúsme sa niekedy zamyslieť nad tým kde vlastne skončíme. Ide predsa o nás, o našu budúcnosť.

Benjamín Macko IX.A - 2009