Ako dvanásťročná som si žačala písať denník. Nenapadá mi, prečo. Možno len tak, z nudy. Kúpila som si pekný zošit, určila štýl a formu písania a začala. Ani som si to nestačila uvedomiť a už sa stal mojou každodennosťou. Kniha môjho života začala nadobúdať hmatateľnú podobu.
Rozširovala sa. Zošit za zošitom, a román o začiatku mladosti sa končí. Tu sa konči aj môj denník. Zase mi veľmi nenapadá, prečo. Možno len preto, že som sa vtedy viac nenudila. A možno raz znova vezmem pero a budem pokračovať. Celkom by sa to dalo: Písať a písať, naplniť ešte kopu veľkých zošitov myšlienkami a príbehmi nedôležito-dôležitými, chvíľkovými, i trvalejšími stavmi, spomienkami na kamarátov, aj „kamarátov“, všetkými mojimi úletmi, tak trochu nezmyselnými predsavzatiami a ešte miliónmi iných, významných i menej významných slov a spomienok.
Moju knihu života by nikto nestačil dočítať do konca. Vždy sa tu dá doplniť niečo navyše, dopísať niečo do fusnoty, či doplniť podtituly. O prázdnych stranách čakajúcich na nový atrament by sa tiež toho dalo hodne povedať. Moja kniha života obsahuje tisíce zväzkov a... Poznámky. Hŕbu poznámok usmerňujúcich čitateľa na iné knihy, na iné životy iných ľudí. Zväčšuje sa každou sekundou a... Je zaujímavá. Aspoň mne. Ja jediná ju dokážem prečítať celú, s nadšením. Ešte však nie. Až potom... až nakoniec. Nateraz som prešla len niekoľko epištol. A nemám rada knihy, ktorých koniec som náhodou prečítala predčasne. Nechcem poznať koniec. Čítam ju radom. Nie žeby ma pokračovanie nezaujímalo, ale keby som ho vedela, dnešok by stratil hodnotu.
Jednoducho, žijem. Každým dňom. A kniha môjho života neprestajne hrubne. Nestačil by ju písať ani ten najrýchlejší daktilograf , a prečítať ani najzanietenejší čitateľ. Vyjmúc mňa. A vôbec, načo by to niekto aj mal robiť? Stačí mi, ak len niekoľko kníh obsahujú presmerovanie na moju. V skutočnosti, nie som si ani istá, či by som ju niekomu dovolila čítať ako celok. Zatiaľ...
