Pavol Országh Hviezdoslav životopis

(realizmus)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- zacal chodit na gymnázium v Miškovci, coskoro patril medzi najlepších žiakov
- zacal písat pod vplyvom madarského básnika Petofiho
- napríklad prvotinu: Básnické prvosienky Jozefa Zbranského - venované sú Andrejovi Sládkovicovi. Autor v nich vyjadruje lásku k rodnému kraju - Orave
- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúcastnoval na príprave almanachu N a p r e d
- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav
- v máji 1876 si vzal za manželku Ilonu Novákovú
- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove
LYRIKA:
b. zb.: SONETY (skladá sa z 21 básní)
- básnik sa v nich zamýšla nad záhadami vesmírneho sveta, nad možnostami ludského poznania, zranuje ho "zloba a neprávost" pozemského života, chce od neho uniknút do sveta fantázie, básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi, v strede spolocenských zápasov
(Sonety nastolujú protiklad medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou skutocnostou. Vyznievajú však jednoznacnou výzvou primknút sa k skutocnosti a podstúpit s nou zápas v mene pravdy a spravodlivosti.)
lyrický cyklus: LETOROSTY - skladá sa z 3 castí (cyklov):
1.(Co dávam, dávam z úprimnosti duše) - autor naznacuje program svojej tvorby. Chce, aby jeho poézia bola pravdivá, bez okrás. Pravda je jeho životným krédom "mne odporným, co prírode sa prieci, len pravdy si ctím prostý oblicaj"
2.(Cierny rok) - obraz vnútorného života básnika v tažkých casoch života, ked postupne strácal svojich najbližších. "Cierny rok" -> smrt matky, otca, brata. Smrt najbližších núti Hviezdoslava zamýšlat sa nad zmyslom ludského života. Z mucivého uvažovania ho oslobodzuje spoznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ludskej existencii.
3.(Primknutie sa k ludu)?- básnik postupne prechádza od osobných bôlov k problémom života slovenského ludu. Osvojuje si spôsob jeho sociálneho nazerania na skutocnost, podrobuje ostrej kritike vykoristovatelskú morálku a príživníctvo. V b. Ó, preco som nie víchrom - si žiada mat niciacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnut všetkých tých, co žijú na úkor mozolnej práce ludu.
Nádej a výzvu vyjadruje v b. Ó, mládež naša, tys' držitelkou rána. Básnik vidí mládež ako optimistickú a veselú. Nabáda ju k pracovitosti a rozširovaniu vedomostí. Dopraje jej aj zábavu.

Vyzýva ju, aby sa ujala vedenia a navrátila: "Raj nám stratený".
básen K vám urodzeným, velkomožným - obvinuje pánov, za to, že lud zavrhli a odklonili sa od neho, hoci je základom jeho bytia. V závere skladby je presvedcený, že dôjde k zmenám v živote slov. národa.
Letorosty uzatvára prekrásnymi spomienkovými básnami na matku (Priadka) a otca (Rolník).
PRÍRODNÁ LYRIKA:
PRECHÁDZKY JAROM - v poézii chápe autor cloveka ako súcast prírody. Pre básnika je príroda inšpiracným zdrojom, cerpá z nej fyzické i duševné sily. Básnika ocaruje krása prírody, ale zároven pocituje kontrast, že cloveku s rokmi ubúda síl, no príroda sa každorocne obrodzuje (obnovuje).
PRECHÁDZKY LETOM - úvodnou básnou je oslava slnka: Hymnus o slnku. Slnko je darcom života, básnik opisuje prácu ludí na poli a piesne ludí pri práci. V básni Zvážajú z pola - vrcholí básnikova filozofia. Autora zaujal žatevný voz. "Ide velkolepý povoz/ po velicavie, jasný, vysoký/ akému patrí celá zeme šír."
Zaznieva tu Hviezdoslavova filozofia prírody, zrodu i zániku cloveka a filozofia práce, ktorá je neznicitelným darom cloveka neznicitelnej prírode. Voz vezie najskvostnejší náklad: pot, námahu a mozole cloveka. Opovrhuje povalacmi, nechce, aby jedli z práce iných. V skladbe dokázal, že clovek je súcastou prírody, hoci fyzicky zaniká, zostáva po nom práca. Clovek zostane vecne živý prácou
cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)
- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, patria medzi najlepšiu našu aj svetovú protivojnovú poéziu. V 1. casti autor vykresluje hrôzy vojny a jej dôsledky.
" A jak v žne postat zbožia líha zrelá,
pod kosou, radom válajú sa telá."
Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zistuje, že je to egoizmus a ziskuchtivost jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odcudzuje ako ludské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ludstve. S trpkou iróniou sa zamýšla nad clovekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.
V záverecných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ludskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spolocnost. ZEMIANSKE EPOSY:
EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievca Žofku Bockovie. Eža pritúli jeho strýko Eliáš a v jeho dome bola aj 4 dni trvajúca svadba, ktorá sa stala predmetom básnikovho realistického zobrazenia ludovej múdrosti, humoru a životu vôbec. Na svadbe si zacne vymienat názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blaškom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci.

Ked nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v nom dokazujú svoju nadradenost a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:
"Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná casy
Alebo je zatvrdilý - co je nerozum."
GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Vlkolinských je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodicia Gábora pijú, prišli o majetok. Vztah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, ktoré by mohli byt samostatnými príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.
EŽO je históriou jednej zemianskej rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spolocenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (nacrtáva tu majetkovú nerovnost). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedlajšími.
Záver: Zemianstvo má a musí dohrat svoju úlohu ako spolocenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobit novým podmienkam.
LYRICKO-EPICKÁ SKLADBA: HÁJNIKOVA ŽENA
(skladá sa z 15 spevov, skladbu uvádza Pozdravom a ukoncuje Zbohom)
V HÁJNIKOVEJ ŽENE - zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miša Cajku a jeho švárnej ženy Hanky. Jedinecným spôsobom tu stvárnil súžitie cloveka a prírody. Autor do epického príbehu vložil celospolocenský konflikt, ktorý má všeobecnú platnost: konflikt bohatých(šlachta) a chudobných(lud). On tvorí dejovú os skladby i základný konflikt diela. Autor stojí na strane ludu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralost, spupnost pánov, proti ktorým stavia cestnost, priamost, statocnost a pracovitost prostého cloveka
Svojím kritikou neobišiel ani príslušníkov slovenskej buržoáznej inteligencie, ba dotkol sa aj nedostatkov ludu, odhalujúc ich sociálne korene a príciny. To všetko svedcilo o demokratickom postoji básnika k súvekej spolocnosti.
Hlavné postavy sú: Michal, jeho žena Hanka a šlachtic Artuš Villáni. Každá z týchto postáv má iné charakterové vlastnosti i osobitný vnútorný svet, ktorý postupne spoznávame až v priebehu deja.

MICHAL - cestný, svedomitý, sebavedomý muž, s trochu vznetlivou povahou
HANKA - milá, pozorná, v láske verná,
VILLÁNI - je sebecký a panovacný švihák, bezcharakterný, zhýralý
Básnik na zaciatok každej kapitoly vkladal meditatívne lyrické alebo piesnové vložky(funkcia: dokreslenie deja; predzvest konfliktu, náznak toho, že sa nieco stane), ktoré aktívne zasahovali do vytvárania atmosféry i priebehu nasledujúceho deja, cinnosti postáv.
Hviezdoslav využíval: metafory, personifikácie, inverziu (nerešpektovanie slovosledu), skrátené slová, novotvary ...