Vyjadril ňou psychické rozpoloženie povojnovej literárnej generácie, ktorá si odrazu uvedomila, že je povolaná rozdávať ľuďom posolstvo každodenných životných radostí.

"Nemôžme znať, či nespadneme
a nezlomíme väz -
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý les."1)

Jeho tvorba sa stala synonymom generačného optimizmu, ktorý pod dojmom nových podmienok národného života niekedy zahmlieval kontúry spoločenského diania. Nositeľom kladných životných hodnôt sa stala básnikovi žena, žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Láska k žene prehĺbila básnikovo zmyslové vnímanie skutočnosti a priviedla ho k dobrodružnému objavovaniu nepreberných krás sveta a života. Touto stránkou svojej tvorby výrazne zmenil tradície slovenskej lyriky a zároveň sa Ján Smrek stal hlavným predstaviteľom vitalizmu (lat. vita = život) v medzivojnovej slovenskej poézii.
V ďalšej knihe Božské uzly (1929) vystupuje do popredia básnikova nostalgia za detstvom, dospievaním, za dedinou i za odchodom jej obyvateľov do vzdialenej cudziny pre zlé sociálne podmienky doma. Viaceré svoje básne označil ako balady a piesne, čo má korene v slovenskej literárnej moderne.

"O mesiac bude v miestach lupňov
krvácať čerešňový prút.
Najmilšia moja, nebuď smutnou,
že som ťa musel odtrhnúť."2)

Podobnou tematikou sa Smrek zaoberal v zbierke Iba oči (1933): striedanie erotických a prírodných motívov, obrazy dediny a mesta, domova a cudziny. Obsahuje básne, ktoré vznikali v čiastočne novej literárnej situácii, prejavujú sa tu vplyvy poetizmu.
Smrek v prvej fáze svojej tvorby vytvoril aj obsiahlu, cyklicky komponovanú skladbu Básnik a žena (1934), ktorá sa radí medzi klenoty slovenskej ľúbostnej lyriky. Pomerne ucelene v nej vyjadril svoju filozofiu lásky a vzťah k žene. Ako vidieť z názvov jednotlivých častí – V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajú listy – autor použil striedanie ročných období ako kompozičnú schému. Hoci epické podložie dáva skladbe vnútorné napätie, prvoradé miesto v nej majú subjektívne výpovede o citovom a mravnom význame lásky a o poslaní poézie. Typické pre túto skladbu je striedanie emocionálne silných pasáží so sentimentálnymi zložkami, prenikavé reflexie s prozaizmami, pokojné miesta s dramatickou atmosférou. Básnik je večným hľadačom skutočného ľúbostného citu i kritikom spoločnosti, ktorá pre hmotárske záujmy nie je schopná pochopiť poéziu.

"A teraz šeptom. Šeptom šepotavým.
Nech neodplaším svätojánske mušky,
čo z voňajúcej materinej dúšky
priniesli spánok očiam tvojim tmavým.
Spi, moja sladká. S mečom archanjela,
s plamenným mečom bdiem nad tvojím snením."3)

K pôvodnému jadru skladby pripojil neskôr ako ďalšiu časť kapitolu Po desiatich rokoch.