Na malom epickom príbehu podarila sa Smrekovi v skladbe Básnik a žena umelecky účinne vysloviť popri zmyslovom očarení aj svojráznu filozofiu ľúbostného citu.
O svojom vzťahu k rodnému kraju Smrek počas pobytu v Prahe napísal: "Ja si teraz znovu objavujem Slovensko, keď bývam od neho ďaleko, vlastne len teraz si ho objavujem" (Elán 1935). Z tohto návratu sa zrodila zbierka Zrno (1935), ktorou zavŕšil vitalistické obdobie svojej tvorby. Básnik sa priklonil k istotám rodnej zeme, k domovu. 2. 2 Obdobie druhej svetovej vojny
Roky druhej svetovej vojny predstavujú dôležitú etapu v Smrekovej básnickej tvorbe. Jeho dielo sa pozoruhodne rozrástlo a nadobudlo viaceré nové črty. Vychádzal z konkrétnej spoločenskej reality, pričom na ňu odpovedal svojou predstavou sveta a svojou umeleckou koncepciou. Prvý veľký cyklus básní, ktoré vznikli v čase rozpadu tradičných mravných a kultúrnych hodnôt, v tragických rokoch nástupu fašizmu v Európe a po dramatickom vojnovom konflikte, sústredil do knihy Hostina (1944). Kniha vyšla ešte v čase vojny, takže sa autor musel obmedziť na alegoricko-symbolické prostriedky básnického vyjadrenia.

"Človeku človek nôž v biedne srdce vnára.
Krvavá téma, storaké varianty.
Jób ide na Jóba a Lazár na Lazára
a úbohí sú obidvaja.
Obom čert mieša karty."4)

Z vojnového ovzdušia vyrástla aj rozsiahla básnická kniha Studňa (1945), v ktorej Smrek v porovnaní zo Studňou ešte väčšmi skonkretizoval záporný postoj k fašizmu a k vojne, zvýraznil v nej osobné i nadosobné humánne presvedčenie. Zbierka Studňa, vydaná po oslobodení, obsahuje básnikovu tvorbu z obdobia slovenského štátu.
Po roku 1945 sa Ján Smrek opäť vrátil k subjektívnej motivácii, k básnickým reflexiám a k objavovaniu krás v ľudskom živote i v prírode, a to v zbierkach Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte moje kruhy (1965). Smrekov verš v týchto zbierkach – podobne ako v celej jeho poézii – je rytmicky plynulý, melodický.
Zbierka Obraz sveta bola pokusom o umeleckú syntézu, ktorá sa však nevydarila v takom rozsahu, ako to autor subjektívne zamýšľal. Smrek sa sústredil najmä na javy prírodného sveta, ignorujúc človeka v jeho spoločenskom a duchovnom kontexte. Opätovne v nej navodzuje aj ľúbostnú tematiku, obraz ženy sa tu ale podstatne mení – jej erotické čaro už nevystupuje do popredia.
Smrek v mnohých básňach tejto knihe definuje zásady svojej poetiky:

poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásna a harmónie.