Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom. V detskom veku mu zomrel otec a na ďalšiu výchovu ho poslali do roku 1907 do evanjelického sirotinca v Modre, kde mu venoval starostlivosť Samuel Zoch. Tu získal základné vzdelanie. Okrem toho sa už ako dvanásťročný podučil v miestnej kníhtlačiarni sadzačskému remeslu. Pätnásťročný odišiel na Dolnú zem do Petrovca, kde prežil štyri roky v rodine Godrovcov ako obchodnícky učeň (1913-1917). Potom pracoval krátko v Ružomberku v obchode Fedora Houdka (1917). Tu sa spoznal so Štefanom Krčmérym, ktorý mu pomáhal v umeleckom raste, priblížil mu zjavy modernej euróspkej poézie, najmä českej (Otakar Březina) a maďarskej (Endre Andy). S modernou francúzskou poéziou (Paul Verlaine, Guillaume Apollinaire) sa oboznámil z Čapkovej antológie Francouzská poesie nové doby..

V tom čase sa totiž prebúdzal jeho literárny talent a napísal prvé verše. V roku 1916 uverejnil v Budapešti (v Slovenskom týždenníku) prvú báseň. Postupne sa začali jeho prvotiny zjavovať i v iných periodikách. (v Národných Novinách, v Živene). V predposlednom roku prvej svetovej vojny narukoval do Budapešti k delostreleckému pluku. Po polročnom výcviku sa dostal ako frontový vojak rakúsko-uhorskej armády až do Carihradu (Istanbul), Turecka a Palestíny. Ochorel tam na maláriu a po liečení v Damasku, v Alpe a Kadiköji (predmestie Carihradu) sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu, Halič do Budapešti (1919) a odtiaľ do Modry. / 1

Vo vtedajšej oslobodenej vlasti uňho silnel záujem o literatúru a umenie. Verše posielal do viacerých časopisov a novín (do Zlatej Prahy, Mladého Slovenska, Slovenského denníka, Slovenských pohľadov a inde.) V rokoch 1918-1921 študoval na učiteľskom ústave v Modre. Aj tu sa venoval literárnej tvorbe a redigoval študentský časopis Iskry. Cez prázdniny vypomáhal v redakcii Národných novín. Získaval tak základné vedomosti o novinárskej a redaktorskej práci, ktorej sa venoval v ďalších rokoch života. / 2

V roku 1966 bol menovaný za národného umelca. Zomrel 8. decembra v Bratislave a 14. decembra sa konal pohreb v bratislavskom krematóriu. V roku 1983, 17. mája bolo uloženie jeho urny na Národnom cintoríne v Martine. / 3

Ján Smrek a jeho jeden šťastný deň:

Ako sám hovorí: „ Áno, v mojom živote do môjho dvadsiateho prvého roku zúrila „víchrica hnevu„ až na mojej oblohe konečne vyšlo slnko v podobe tváre Štefana Krčméryho.“ / 4

V júni 1920 mu prišlo do Modry na učiteľskú preparandiu list z Martina od Štefana Krčméryho, ktorý bol v tom čase tajomníkom Matice Slovenskej i členom redakcie Národných novín. V tom liste bol pozvaný do redakcie Národných novín, na letnú výpomoc. Ponúkali mu 1200 korún mesačne. Našli mu dokonca rodinu v ktorej sa mohol ubytovať, prípadne i stravovať.

Bola to pre Jána Smreka v jeho očiach naozaj veľká vec! Na vtedajšie časy to bola pre študenta za prvé veľká čiastka peňazí a za druhé (to najhlavnejšie), mohol tak získať nezaplatiteľné rady do novinárskeho života. Z rúk Štefana Krčméryho ho prevzal dobrotivý a láskavý šéfredaktor Ivan Thurzo. Za úlohu mu dal denne triediť redakčnú poštu, aby z nej vybral všetko čo sa dá použiť pre denné zvesti. Keď si každý deň urobil svoju prácu a odovzdal ju zástupcovi šéfredaktora Andrejovi Mihálovi, mohol si hvízdať a smoliť básne. Ale to mu nestačilo. Nechcel ostať v redakcii zbytočný a tak chcel písať články. To čo napísal dal každé ráno nesmelo Ivanovi Thurzovi na stôl. Ten mu nič nepovedal, ale na druhý deň čítal svoj článok v Národných novinách ako úvodník. Do konca augusta, kým sa musel opäť vrátiť do školy mal v N.N. uverejnených sedem úvodníkov. Po prvom lete, keď bol na odchode mu Ivan Thurzo podal ruku so slovami, že ho o rok čakajú znova, nech príde a že mu dajú dvetisíc. V roku 1921 zmaturoval s vyznamenaním.....

Na druhé leto prišiel už aj so svojim priateľom (do redakcie Národných novín) Emilom Boleslavom Lukáčom. Ten ale nezostal celé leto v redakcii, neprejavoval nijakú zvláštnu horlivosť za redakčným stolom. Ale za to Jánovi Smrekovi pošepol do ucha, nech s ním ide na teológiu. Sľúbil mu, že to u pána dekana Bodického zariadi. Mali ho prijať a mal mať aj alumneum aj izbu v evanjelickom teologickom domove na Konventnej ulici. Dokonca mal študovať zadarmo, pretože bol chudobný. Čo E.B. Lukáč sľúbil, to aj splnil. Na teológiu bol prijatý. / 5

Po šiestich semestroch, ale štúdium zanechal a pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku a od roku 1925 v Národných novinách až do 1929. Súčasne redigoval zborníky a knihy pre nakladateľstvo L. Mazáča v Prahe (Zborník mladej slovenskej literatúry, (založil) Edíciu mladých slovenských autorov –EMSA-, Mazáčovú slovenskú knižnicu). / 6

V roku 1930 odišiel z Martina do Prahy a založil Elán, literárnoumelecký mesačník (vychádzal od roku 1939 do roku 1947 v Bratislave). Elán bol modernou umeleckou revue, časopisom, ktorý združoval všetkých tvorcov pokrokovej slovenskej literatúry a kultúry. Ján Smrek zredigoval aj reprezentatívny slovesnovedecký zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (1931). / 7

V roku 1937 založil edíciu Slovenská tvorba, v roku 1941 Komornú knižnicu Elánu a v roku 1957 Novú komornú knižnicu. Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.. Písal o vzťahoch medzi slovenskou a českou literatúrou, kriticky sa staval k čechoslovakistickým tendenciám, nastoľoval potrebu kultivácie slovenčiny, venoval pozornosť vzťahom medzi umením a obecenstvom... / 8